Hlava

Ďalším zásadným zlomom vo vývoji moderného slovenského sochárstva bola raná tvorba Rudolfa Uhra, poznamenaná gauguinovskou poeticko-naivizujúcou životnou víziou. Sochár, v prevažnej miere „samouk“, iba o niečo mladší ako jeho učiteľ Jozef Kostka – nastolil po roku 1943 nový tvorivý problém – problém archetypu-pratvaru. Obrátil pozornosť na tú vrstvu modernej európskej tradície, ktorá našla v objavení exotických svetov primitívneho a archaického umenia novú životodarnú energiu a priviedla ho nielen k programovému nasýteniu tvaru kozmogonickou významovosťou, ale aj k rudimentárnej tvarovej dikcii.

Tieto východiská Uher zlúčil v kľúčovom diele svojich začiatkov, v pieskovcovej Hlave, ktorou nastúpil cestu tvarovej elementarizácie za odhaľovaním vnútornej štruktúry jadra tvaru. Socha asociuje ovoid –„kozmické vajce“ – mytologický symbol zrodu života. Na minimum potláča prvky vlastné portrétnemu umeniu, črty psychologického a fyziognomického zvnútornenia, svoju predstavu vteľuje do autonómne pochopeného tvaru. Dielo ako objekt už nevyjadruje psychickú situáciu, citový stav, ale mení sa na typovú predstavu, ktorá odkazuje na najstaršie vrstvy skúseností ľudského rodu. Uher sa vo svojej novátorskej koncepcii pratvaru obrátil k univerzálnej kultúrnej tradícii, povedomie harmónie ľudského a prírodného bytia si však priniesol zo slovenského vidieka. Túžil pochopiť a vyjadriť svet, prírodu v celku, intuitívne, tak, ako to dokázali primitívni tvorcovia z úsvitu dejín ľudstva. Osudovým sa preňho stal študijný pobyt v Paríži (1946) a stretnutie s dielom Constantina Brancusiho. Východiskové kontúry Uhrovho tvorivého kréda sa ale zrodili ešte pred týmto kontaktom, podvedome odpovedali na aktuálne duchovné pocity povojnovej skutočnosti, túžby po pokoji a poriadku.
 

Katarína Bajcurová ● 111 diel zo zbierok = works of art from the collection / Editori Dušan Buran, Katarína Müllerová ; [Katarína Bajcurová]. -- Bratislava : SNG ; Slovart, 2008.