Penát III.

Program modernej revitalizácie ľudovej a národnej tradície rozvinul v 60. rokoch vo svojej tvorbe ďalší z galandovcov, sochár Vladimír Kompánek. Stal sa dovŕšiteľom snáh „nacionálnej“ línie medzivojnovej moderny, v jeho diele vyvrcholila tematizácia „drevenej a drevárskej kultúry malého vrchárskeho národa“ (Hrabušický). I keď nadviazal na moderný objav archetypu, problém podstaty jeho sochárskeho jazyka je zložitejší. Časť inšpirácií bola maliarskej, plošnej povahy (Joan Miró, Paul Klee), iná časť sochárskej a priestorovej (napr. odkazy na nekonečné stĺpy Constantina Brancusiho), pričom sám uprednostňoval frontálne komponovanie tvaru – siluetu a obrys v priestore a aditívne, vertikálne narastanie tvaru. Tieto skutočnosti súvisia so špecifikami a genézou Kompánkovho tvorivého procesu: pre zrod jeho výtvarného jazyka mali rozhodujúci význam empirické podnety a vnemy, prednostný bol podiel oka a až potom hmatu.

Charakteristický tvarový repertoár sa tak odvíjal od videného, zmyslovo a pocitovo zažitého prostredia vidieckeho – „dreveného“ – domova a jeho prvkov. Do snehu schúlené drevenice, ženy vo vlniakoch, prvky ľudovej architektúry: kríže, náhrobky, trojuholníkové štíty, zvonice, poľné ostrvy, stĺpy, rebrinové ploty a iné charakteristické motívy Kompánkovho obrazového sveta sa procesom abstrahovania, vzájomného spájania, kombinovania menili na zvláštne zostavy totemických skulptúr, kde znak architektúry – kaplnky, zvonice, štítu – často evokoval znak figúry – ženy, matky, madony a vice versa. Svojbytne sa tak prestupovali, do novotvarov splývali architektonické, figurálne a predmetné znaky. Tento totemický, skryto rituálny, symbolicko-nadčasový charakter Kompánkových sôch Dominik Tatarka priliehavo nazval penátmi, „ochrannými božstvami domova“.

Katarína Bajcurová ● 111 diel zo zbierok = works of art from the collection / Editori Dušan Buran, Katarína Müllerová ; [Katarína Bajcurová]. -- Bratislava : SNG ; Slovart, 2008.