Drotár

Aj v slovenskom umení, ktoré dlho prežívalo v akomsi predkritickom štádiu, sa občas našli osobnosti, ktoré vnímali svoju existenciu prinajmenšom ako nesamozrejmú. Nie je prekvapujúce, že personifikácie tohto stavu sa objavili najskôr vo vyspelejšej literatúre — na začiatku azda v „divnom Jankovi“ (sebaidentifikácia Janka Kráľa). Dokonca aj básnik, komunista Laco Novomeský sa občas vnímal ako Ahasver, „večný Žid na pobreží babylonských vôd“ alebo ako svätý za dedinou: „sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný / to si ty / to si ty“. Preňho to znamenalo vlastne jedno a to isté. V tom je pôsobnosť umenia — umelec spontánne vyjadruje stav vecí taký, aký je, dvojznačne a napriek tomu jasne, bez ohľadu na svoje vlastné politické aj iné presvedčenie. Je pravdivý, takmer proti svojej vôli.

Bazovského predčasne zosnulý priateľ Zolo Palugyay namaľoval svojho tuláka Ahasvera ešte v štýle secesného expresionizmu v roku 1927: on sám sa zatúlal v Tatrách, stratil sa a jeho pozostatky našli až ďalší rok. Keďže je to v jeho tvorbe ojedinelé dielo, je otázne, či sa autor sám v tejto symbolickej postave videl. Známy a často reprodukovaný Bazovského obraz Drotár alebo Ahasver (1948) však už môžeme vnímať ako kryptoportrét (vieme, že Bazovský sa autoportrétom nevenoval). Vznikol v prelomovej dobe, po februári 1948, keď našu spoločnosť začala viesť komunistická strana, z čoho plynuli i ďalšie dôsledky.

Dielo možno pochopiť aj ako nepriamu reakciu na prebiehajúci neodvratný proces. V maliarovi to zrejme vystupňovalo pocit, ktorý v ňom existoval odjakživa. Na prahu päťdesiatky sa cítil viac vydedencom ako kedykoľvek predtým. Alternatívny názov obrazu je Drotár — a drotári v našom umení často stelesňovali pútnikov, nádenníkov, svojho druhu potulných tovarišov, ktorí sú stále na cestách, skoro nikde a nikdy nie sú doma. Bazovského polofigúra nemá jasné typové vymedzenie — ak mala byť drotárom, chýbajú jej atribúty remesla. Vidieť len hrubú pútnickú palicu a opálenú fúzatú tvár pod tmavým klobúčikom, ktorá by mohla patriť aj cigánskym či iným potulným muzikantom, remeselníkom, vandrovníkom a ďalším bludárom. Jeho tvár má konkrétne črty, čo je v Bazovského maľbe ojedinelé, pretože jeho postavy sú často bez tvárí, prípadne s črtami tváre sotva naznačenými. Táto tvár je napoly odvrátená, oči zavreté, drotár/Ahasver so svojím okolím, s neurčito naznačeným pozadím (továrenský komín?) nič nechce mať — asi ako ani Bazovský v tom čase.

Je tu ešte jedna okolnosť: predstavu/obraz Ahasvera mohla v Bazovskom vyvolať aj spomienka na mŕtveho priateľa. Ak sa raz v rozhovore s Andrejom Mrázom vyjadril, že ho — okrem iného — zaujímali aj „smútky našich osudov“, tak toto bol možno jeden z nich.

Aurel Hrabušický ● Priateľstvo na ostrove Utópia (Medium.com)