Hlava

Autor študoval sochárstvo na VŠVU v Bratislave (1956 – 1962). Spolu s ďalšími umelcami sa Jozef Jankovič v prvej polovici 60. rokov 20. storočia zúčastňoval tzv. Bratislavských konfrontácií; jeho raná tvorba sa teda niesla v intenciách štrukturálnej abstrakcie. Neskôr sa však priklonil k estetike novej figurácie, resp. pop-artu. 

Centrom jeho sochárskeho záujmu bola ľudská figúra, avšak nie vo svojej idealizovanej podobe, ale ako oklieštené torzo, fragment evokujúci deformáciu a zranenie. Svojou autorskou technikou liatia sadry do pančúch vytváral poklesnuté, akoby mŕtve formy, ktoré symbolizovali súdobú situáciu človeka v socialistickej spoločnosti – boli protipólom hrdinskej, optimistickej postavy budovateľa „svetlých zajtrajškov“. Pre jeho tvorbu je typické prepájanie rôznych médií, napr. obrazu a objektu, pričom pracuje aj s ready-made. 

Známe sú jeho monumentálne realizácie vo verejnom priestore, predovšetkým kontroverzný Pamätník SNP v Banskej Bystrici (osadený pôvodne v roku 1969; v roku 1972 z politických príčin odstránený, po mnohých prieťahoch reinštalovaný až v roku 2004). Jankovič sa svojimi expresívnymi dielami blíži miestami až k art brut, zároveň však totemická forma jeho sochárskeho diela Výkrik (1964) pripomína tvaroslovie využívané ľudovými aj insitnými umelcami v dielach so sakrálnymi námetmi (ako sú napríklad stĺpy Márie Žilavej).

Alexandra Tamásová ● katalóg k výstave Medzi selankou a drámou – príbeh zbierky insitného umenia v SNG