Autoportrét zeleným perom

Weisz-Kubínčan vnímal svoj bezútešný stav ako trvalý, a to ho podnecovalo k neustálym pokusom vyrovnať sa s ním, zhmotniť ho, a tak ho, hoci iba na krátky čas, rituálne zneškodniť. Pocit dlhodobého, ba až trvalého existenčného nezaistenia, ktorý v rokoch druhej svetovej vojny vyvrcholil reálnym fyzickým ohrozením, však nebol vyvolaný len vonkajšími podnetmi, akokoľvek doliehajúcimi. Bol jeho osobnostným základom, tak ako u van Gogha a mnohých ďalších, a konkrétne podmienky vlastnej existencie tento pocit iba posilnili.

Skoro každý človek pociťuje z času na čas existenciálnu tieseň a umelec sa už z povahy veci môže menej opierať o obvyklé existenčné istoty a zábezpeky, veď jeho práca nemá jasne definovaný predmet, odbornosť — pokiaľ mu nie je vnútená zhora. Okrem toho je akýmsi hovorcom ľudského spoločenstva, ktorý tlmočí jeho pocity, nálady, očakávania, túžby a zároveň ich podáva v koncentrovanej, viac všeobecnej a záväznej forme, s ktorou sa ľudský druh sebaidentifikuje.

Pre stupňujúce sa prenasledovanie židov počas vojny sa Kubínčan musel ku koncu života pred nacistami a gardistami skrývať. Autoportréty už veľmi maľovať nemohol, ale kreslil ich zrejme do poslednej chvíle.

Aurel Hrabušický ● Priateľstvo na ostrove Utópia (Medium.com)