Utrpenie

„Obraz sa musí namaľovať sám. Vyplávať na povrch ako podzemné vody.“ – Viera Kraicová

Komorné gvaše z druhej polovice 60. rokov patria medzi vrcholy autorkinej tvorby. Do archetypu hlavy sa vpisujú všetky psychické prežívania, nálady a stavy duše Viery Kraicovej. Autorka s farbou pracuje tak, že konečný výraz prináša dramatickosť, no vie ňou vyjadriť aj ticho. 

V 60. rokoch Viera Kraicová prišla s objavom tzv. abstrakcie gestickej figurácie. Kraicová nebola nikdy abstraktná, vždy v jej tvorbe prežívali isté reziduá figuratívnosti či telesnosti. Vždy sa pohybovala na hranici predmetna a nepredmetna. Ľudská hlava a figúra bola pre ňu epicentrom, kde sa všetko odohrávalo. V jej hlavách sa vždy niečo deje, či je to utrpenie, láska alebo sklamanie. Figúra nikdy nie je v tomto období celkom realistická, no dej sa „zauzľuje“ vnútri nej.

Katarína Bajcurová ● Z klinca na klinec: Malé formy Viery Kraicovej