Stojaca postava

Igor Kalný patrí, napriek svojej predčasne dobrovoľne ukončenej životnej ceste, k najvýznamnejším a najosobitejším predstaviteľom domácej neoficiálnej výtvarnej scény 70. a 80. rokov 20. storočia, ktorého tvorba osciluje od kresby, cez maľbu, hudbu, poéziu až po intermediálne polohy. Po skončení štúdia na Strednej priemyselnej škole grafickej (1976) ho z ideologických dôvodov neprijali na vysokú školu umeleckého zamerania. Veľmi skoro sa však zoznámil s generačne o čosi staršími výtvarníkmi, ktorí od počiatkov 70. rokov formovali tzv. neoficiálnu scénu (napr. Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Otis Laubert, Dezider Tóth a i.), spolu s ktorými sa zúčastňoval rôznych súkromných a polooficiálnych kultúrnych podujatí, happeningov, koncertov či výstav. 

Väčšina jeho diel nie je signovaných, datovaných ani pomenovaných. V kresbách, ktoré boli jeho dominantným médiom, sa inšpiroval napr. Paulom Kleeom, resp. jeho záujmom o detské videnie sveta. Často využíval stratégiu interpretácie už existujúceho diela. Medzi najznámejšie diela Igora Kalného patria tzv. telovky, obkreslené časti autorovho vlastného tela,ktoré stoja na pomedzí média kresby a záznamu akcie. Známe sú tiež spoločné vystúpenia s Pepom Schottlom pod hlavičkou hudobno-akčného telesa CUCU. 

Kalného tzv. „Telovky“ sú príkladom efemérneho, avšak nesmierne expresívneho gesta, ktoré svojou existenciálnou naliehavosťou oslovuje viac divákove emócie, než intelekt. Prehovára k nám na úrovni natoľko univerzálnej, že je dostupná aj tvorcom outsider art, ktorí svoje pocity úzkosti či izolácie často vyjadrujú práve takouto jednoduchou gestickou kresbou alebo maľbou.

Alexandra Tamásová ● katalóg k výstave Medzi selankou a drámou – príbeh zbierky insitného umenia v SNG