Zložený štát Burgundsko riadený dynastiou Valois predstavoval rozhodujúcu politickú moc v neskorostredovekej Európe. V čase svojho zenitu v 15. storočí pozostávalo Burgundsko z dvoch geograficky oddelených celkov, zo samotného Burgundského kniežatstva (Franche Comté) a z Nizozemska. Ekonomické a kultúrne centrá Burgundska ležali v husto obývanom severnom regióne - najväčší význam mal industriálny Gent, komerčné centrum Bruggy vo Flandrách, Brusel a Leuven (Lovaň) v Brabantsku, Dordrecht a Leiden v Hollande a najmä prístavné Antverpy.
Okolo polovice 16. storočia sa Nizozemsko skladalo z dvanástich kniežatstiev a lordstiev pod vládou cisára a rímsko-nemeckého kráľa Karola V. Habsburga. Dedič burgundských kniežat vládol nad týmto územím z dedičného titulu. Počas vlády jeho syna a nástupcu španielskeho kráľa Filipa II. vypukla voči cudzej nadvláde občianska revolta, ktorá spôsobila nové politické usporiadanie a viedla k vzniku dvoch rozdielnych krajín.
Filip II. si udržal moc v južných provinciách Nizozemska, kde sa vláda zakladala na pilieroch monarchie s tradičnými výsadami a na náboženskom monopole rímskeho katolicizmu. Najvýznamnejším umeleckým producentským centrom Južného Nizozemska boli Antverpy. Bašta katolicizmu zohrala dôležitú úlohu v propagovaní učenia Tridentského koncilu, ktoré našlo výraz aj v umeleckej tvorbe. Kalvínska časť populácie bola prenasledovaná, emigranti odchádzali do západného Nemecka, Anglicka a predovšetkým do Severného Nizozemska. Situácia Južného Nizozemska v tieni holandského Zlatého veku žije v povedomí ako storočie nešťastných okolností (Ongelukseeuw). Navzdory tomu zostalo dôležitým producentom luxusného tovaru a obrazov.
Provincie ležiace na severe si vydobyli nezávislosť a vstúpili do povedomia ako Únia Nizozemska či Holandská republika, s postupne sformulovanou vlastnou národnou kultúrou. Náboženská sloboda tu bola väčšia než na juhu, v politickej sfére však bolo často podmienkou protestantské vierovyznanie a inštitúcie katolíckej cirkvi boli vyvlastňované a zbavované umeleckých diel. Spojenectvo provincií sa zakladalo na politickej dohode známej ako Utrechtská únia (uzatvorená v roku 1579), ktorá sa stala základnou organizačnou štruktúrou až do obsadenia územia Napoleonom v roku 1795. Únia provincií sa stala najväčšou námornou veľmocou s veľkými provinciami vo Východnej a Západnej Indii, prinášajúcimi bohatstvo, prosperitu a veľmi individuálnu kultúru.
Antverpský prístav bol v roku 1585 po obsadení španielskymi vojskami uzatvorený – Amsterdam tak prevzal funkciu ekonomického vedenia Nizozemska a získaním kontroly nad obchodom s Ruskom, so Stredomorím, s Levantiou, atlantickým svetom a Indiou sa stal najväčšou komerčnou metropolou Európy v 17. storočí.
Dominantnými artiklami nizozemského obchodu boli textil, pivovarníctvo, kovovýroba a obchod s luxusným tovarom. V umeleckej oblasti sa obchodné centrá stali dôležitým producentom tapisérií, zlatníckych predmetov, knižnej produkcie a predovšetkým tvorby závesných obrazov. Ekonomická prosperita priniesla módu zbierania obrazov a vznikol aj trh pre nezávislých maliarov. Výroba malieb zamestnávala veľký počet obyvateľstva: debnárov – výrobcov drevených nosičov a rámov, natieračov podkladov, zásobovačov farieb, výrobcov štetcov a tkáčov.
Holandské maliarstvo charakterizovali rozdielnosti jednotlivých lokálnych škôl. Expandujúci umelecký trh sa začal výrazne diferencovať, čoho výrazom je zakladanie gíld a formulovaním špecifických idióm aj obsadzovanie trhu. Antverpská Gilda sv. Lukáša, založená koncom 14. storočia, nadobudla okolo polovice 16. storočia obchodný význam a začala vplývať podstatným spôsobom na umelecký život dohľadom nad školením, kvalifikáciou majstrov a kvalitou umeleckej produkcie.
Samotní tvorcovia získali významný spoločenský štatút. Témou sa stali otázky, či umelecká tvorba patrí k mechanickým alebo slobodným umeniam, a či má maliarstvo rozdielne korene ako remeslá. Vystúpením vzdelaného maliara Fransa Florisa, poberajúceho vyšší honorár ako remeselníci, sa postupne vyčlenila vrstva majstrov, ktorí len čiastočne podliehali pravidlám gildy. Svoje diela často signoval s dodatkom fecit (vytvoril) v duchu tradície, ktorú ustanovil Jan van Eyck. Vyjadril tým vyšší nárok na tvorbu a zdôraznil, že idea determinujúca dielo je okrem remeselného výkonu autorským prínosom.
Tvorcovia sa vo svojich stvárneniach tém usilovali najmä o naturalistické a vierohodné spodobenie priestoru, objemu, svetla a neidealizované ľudské konanie. Znázorňovali scény z každodenného života, keďže vďaka ekonomickému vzostupu sa konzumentmi umenia stávali širšie vrstvy spoločnosti s vlastnými záujmami. Okrem portrétu väčšinu diel maliari nevytvorili pre individuálne zákazky, ale pre trh. Náboženské rozbroje vyvolali popularitu tematicky neutrálnych diel – typickým produktom boli obrazy kabinetného formátu s námetom krajiny s figurálnou štafážou, v prostredí námornej veľmoci sa stali mimoriadne populárnymi najmä morské krajiny, tzv. maríny.
Menej vyhľadávaná bola produkcia náboženských obrazov do sakrálnych priestorov, zato pre privátnu sféru predstavovali naďalej dôležitú oblasť. Zvláštnosťou je frekvencia starozákonných naratívnych biblických scén, často podávaných veľmi teatrálnym a didaktickým spôsobom, dávajúc tvorcom priestor vizualizovať emocionalitu. Od druhej polovice 15. storočia začali majstri vytvárať obrazy určené na privátnu devóciu pre novú klientelu. Boli to obrazy prevažne neveľkého formátu, na ktorých spodobovali Pannu Máriu, Krista a postavy svätcov. Znázorňovali ich ako autentické postavy, takže sa im pozorovateľ mohol pripodobniť.
Viacerí majstri si dokázali vybudovať reputáciu na maľbách histórických scén neveľkých formátov. Najvýznamnejším objednávateľom umeleckých diel sa postupne stal patriciát. Významné zákazky zadávali tiež gildy, vojenské oddiely a laické bratstvá, ktoré vplývali na náboženské hnutia a dišputy a stávali sa veľmi aktívnou súčasťou obecných slávností. Do bratstiev vstupovali jednotlivci z rozličných pohnútok, hľadajúc spirituálne, sociálne, politické spoločenstvo, aby získali podporu pre svoje ciele.
Vznikla tiež kategória lacnejších diel na export, neraz na medenom nosiči, reprodukujúcich grafiky či úspešné dielenské verzie. Prax kopírovania a imitovanie tvorby majstra patrili k štandardným metódam výučby a nie sú nevyhnutne dôkazom osobných limitov, podobne ako asimilovanie populárnych scén a podliehanie generálnym tendenciám, lebo tie vytvárali trhovú stratégiu. Objaviť individualitu žiaka nebolo úlohou majstra. Nápodoba mala kreatívnu povahu ako umelecká imitácia (aemulatio).
Holandské maliarstvo 17. storočia sa spája s prívlastkom Zlatého veku a je reprezentované Fransom Halsom, Rembrandtom van Rijn a Johannesom Vermeerom. Pod vplyvom Rembrandta boli mnohí maliari, ktorí s ním neprišli do osobného styku. Počas celej svojej kariéry mal žiakov, spolupracovníkov a príležitostne kooperoval s ďalšími tvorcami.
Flámskym umením sa prednostne označuje umelecká produkcia rozvíjaná v Antverpách a bežne sa ním opisuje juhonizozemské barokové umenie s čelnými reprezentantmi Petrom Paulom Rubensom, Anthonym van Dyck a Jacobom Jordaensom často dávanými do súvislosti s dominujúcimi majstrami holandského Zlatého veku. Vo flámskom maliarstve sa nezriedka podujímali vytvárať obrazy spoločne dvaja či aj viacerí majstri, ktorí boli špecialistami na rôzne úlohy.
Odchodom veľkých majstrov, Fransom Halsom (†1666), Rembrandtom (†1669), Vermeerom (†1675), nastalo po polovici 17. storočia isté vákuum. Záujem zberateľov síce zintenzívnel, ale súvisel s dielami starých majstrov na úkor súčasníkov. Skôr zavedené maliarske druhy a niektoré špecializované odvetvia pozvoľna zanikli. Silná individualita, charakteristická pre veľkých majstrov i tých menej významných, sa vytrácala z tvorby ďalších generácií, čoraz viac strácali ich diela svojráz nizozemského prostredia. Umelci čerpali z tradície špecialistov skoršieho obdobia, ale výrazne ich ovplyvňovali tiež impulzy prichádzajúce z cudziny.
Slovenská národná galéria prichádza s titulom Nizozemská maľba po desiatich rokoch. Popri technologicky náročných riešeniach, obsah zameraný na rodinný život, blízkosť k prírode a etické otázky robia severské maliarstvo stále aktuálnym a populárnym.
Viac informácií nájdete v katalógu k výstave Nizozemská maľba. Výstava trvá do 22. mája 2016.