Z veľkomoravského obdobia je z nášho územia známy aj názov „mjasopust”. Súčasťou predkresťanskej fašiangovej tradície boli rôzne obchôdzky v „magických” zvieracích maskách, slúžiacich na odplašenie zlých duchov (zimných démonov) a privolanie jari.

Tradičné zvieracie masky – medveď, turoň, koza, kôň – znázorňovali silu, plodnosť, životaschopnosť, symboliku smrti a oživenia zvieraťa či prebúdzanie prírody po zime. Dedinské sprievody v maškarách napodobovali zamestnania a typické postavy – sudca, farár, vojak, horár, mäsiar, žobrák, veštica – aj exotické etniká, najmä z blízkeho východu.

Ďalšie typy masiek a aktivít imitovali a parodovali zavedené vzťahy v bežnom živote: rodové atribúty – muži sa prezliekali za ženy a naopak – , zlozvyky a stereotypy ako lenivosť, pýcha, vydajachtivosť, spanštelosť a pod. Ženy aj muži si mohli dovoľovať inokedy nepatričné výstrelky, bujaré a frivolné správanie, ktoré sa vnímalo ako symbolické privolávanie úrody a plodnosti.

Medzi obľúbené jedlá patrili šišky, pampúchy, záviny, fánky a rôzne zabíjačkové špeciality. Popolcová streda potom rázne ukončila obdobie hojnosti a spustila prísny štyridsaťdňový pôst, keď sa mali ľudia vrátiť k introspektívnemu prežívaniu, uvedomiť si vlastnú pominuteľnosť a myslieť na pokánie. Kombinácia pohanských a liturgických zvykov vznikala postupne, keď cirkev usúdila, že je praktickejšie folklórne tradície jarných festivalov prispôsobiť vlastným cieľom, než ich potláčať.

V mestskom prostredí je tradícia fašiangov spojená s plesmi a bálmi, vychádzajúcimi zo stredovekých a renesančných slávností karnevalového typu. Karnevalová kultúra sa na našom území šírila z nemeckého a talianskeho prostredia prostredníctvom šľachtickej a meštianskej vrstvy. Názov karneval je synonymom masopustu, pochádza z latinského výrazu carne vale – zanechať alebo odoprieť si mäso. Niektoré karnevaly boli tematické, avšak masky nebývali výhradne určované tradíciou.

Medzi najznámejšie karnevaly v európskom prostredí patria talianske – najmä benátsky a milánsky. Podľa niektorých teórií nadväzujú na antické saturnálie a bakchanálie, ktoré zasa môžu čerpať z gréckych sviatkov Dionýza a starých orientálnych festivalov. Pestrú karnevalovú kultúru majú aj v Španielsku – najmä oblasť Katalánska a Kanárskych ostrovov – a Portugalsko. Tieto festivalové tradície sa vzájomne ovplyvňovali s karibskými a juhoamerickými, kde dominuje populárny karneval v Rio de Janeiro.

Takmer všetky európske krajiny majú vlastnú obdobu karnevalových slávností – ruská Maslenitsa, protestantský Fastelavn v Škandinávii (niekedý zvaný aj nordický Halloween), holandský Carnaval, grécky Apokriés, nemecký Fasching, český Masopust, či francúzske karnevaly v Dunkirku a Nice. Niektoré boli v minulosti z mocenských a ideologických dôvodov zakazované, ale väčšinou sa neskôr obnovili a dnes sú turisticky obľúbenými demonštráciami kultúrnych a folklórnych špecifík svojich krajín.