Výstava Ó šaty! v Slovenskej národnej galérii sa sústredila na jeden z atribútov módy – jedinečnosť. V každom období dejín a naprieč spoločenskými vrstvami vznikalo oblečenie, ktoré slúžilo na špecifické príležitosti, často tak unikátne, že mohlo byť použité len raz. Nosnou kolekciou výstavy je súbor šiat z dielní súčasných módnych návrhárov, vytvorených pre múzu galavečera Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Desať spoločenských šiat reprezentuje dekádu oceňovania Nadácie Tatra banky. Všetci dizajnéri a dizajnérky do odevu zakomponovali svoje vlastné preferencie, no zároveň sa snažili šaty prispôsobiť nositeľke aj príležitosti.
Dnes sa pri slove šaty a móda často skloňujú slová ako udržateľnosť, minimalizmus, kapsľový šatník, etické spracovanie textílií, upcycling, recyklácia. V istom zmysle sa vracia spôsob, akým sa odievali naši chudobnejší predkovia. Zopár košieľ, pracovných nohavíc, niekoľko kúskov spodnej bielizne, oblečenie do kostola, na svadbu či pohreb. V súčasnosti to však ľudia robia ako uvedomelý krok smerom k ekologickejšiemu fungovaniu spoločnosti.
Naši mladí dizajnéri sa tiež hlásia k udržateľnej a kvalitnej móde a zväčša sa vyhýbajú svetovým trendom posledných dekád – tzv. fast fashion. Súčasťou sprievodného programu výstavy bola aj diskusia Móda v čase kríz o trvalo udržateľnej móde, slovenskom odevnom dizajne či o ceste šiat od dizajnéra k užívateľovi.
Kurátorka Viera Kleinová v katalógu píše o možných autorských odkazoch na premeny, revolúcie aj návraty v móde 2. polovice 20. storočia: „Oversize minišaty z holografickej koženky od Lukáša Krnáča by mohli byť alúziou na triumfálne ťaženie Paka Rabanna a jeho kreácií z plastu, kovu a netkanej textílie koncom 60. rokov. Demokratizáciu a aktivizáciu ženy, ktorá si na večer bez rozpakov zvolila nohavicový kostým, vycibril v tom istom čase do sebavedomej ženskej modifikácie smokingu Yves Saint-Laurent a v roku 2016 ho do úspornej overalovej varianty adaptovala Maja Božović Bažik. Dôvtipnou citáciou prieniku pánskeho a dámskeho elementu vo večernom odeve bol na ostatnej CNTBU v roku 2019 aj model Pavla Dendisa. Cyklické návraty historizmov zasa možno dobre ilustrovať osobnosťou Christiana Lacroixa a jeho rozmarnými krinolínami, korzetmi, márnotratne jasajúcou čipkou, výšivkou, perím, stužkami, kvetinami z prelomu 80. a 90. rokov. Signály týchto elektrizujúcich, dramatických i vtipných reminiscencií vysielala Adela Vinczeová v roku 2014 vo výrečnej, opulentne štruktúrovanej a divadelnou energiou sršiacej róbe Borisa Hanečku.“
Paralelne k dizajnérskym odevom nájdeme v galérii a v archíve aj ďalšie návrhy, skice a fotografie šiat s jedinečným príbehom. Sériu svadobných fotografií neznámych párov od konca 19. storočia po polovicu 20. storočia ozvláštňujú ateliérové fotografie svadobných šiat navrhnutých pre podnik Detva v rokoch 1940–1942, v ktorých pózovala výtvarníčka Dagmar Rosůlková. Fotografie večerných rób významných dám dopĺňa fotografia neznámeho autora, zachytávajúca plesovú róbu sochárky Aliny Ferdinandy. Portrét manželky Miloša Alexandra Bazovského vo večernej róbe má úplne inú atmosféru ako fotografie z ateliéru Françoisa Kollára, no nedá sa mu uprieť noblesa a esencia glamour.
V kolekcii vyčnieva aj séria odevných návrhov na reklamné plagáty z dielne Alžbety Günterovej-Mayerovej. Tá pôsobila najmä ako kunsthistorička a jej výtvarná tvorba nie je až taká známa. V archíve výtvarného umenia SNG sa zachovali aj sklenené negatívy reklamných návrhov pre firmu Baťa. O keramičke Dagmar Rosůlkovej by ste zrejme nepovedali, že koncom 30. rokov navrhla šaty pre holandskú princeznú Julianu.