Estetika Vincenta Hložníka (1919 – 1997) vychádza z jeho etického presvedčenia. Motívom mu bol po celý život predovšetkým človek. Apeloval na ľudskú radosť z krásy a pravdy a odmietal klamstvá, frázy, manipuláciu a násilie. Svoje naliehavé morálne vízie formuloval naprieč výtvarnými druhmi – v maľbe, grafike, kresbe, aj prostredníctvom figurálnej plastiky. Jeho diela sú nielen svedectvom doby a odrazom duševných stavov, ale aj svedomím. Naším svedomím. 

Vincent Hložník sa narodil v roku 1919 vo Svederníku pri Žiline. Počas druhej svetovej vojny študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe dekoratívnu a monumentálnu maľbu. V roku 1952 prišiel do Bratislavy na pozíciu pedagóga voľnej grafiky a knižnej ilustrácie na Vysokej škole výtvarných umení. Neskôr sa stal jej rektorom.

Hložníkovo umenie bolo od začiatku umením bojujúcim. Expresívne a bez príkras znázorňoval spoločenské zlo stojace v ceste ideálom humanizmu. Pri výtvarných úvahách o základných problémoch ľudstva sa inšpiroval grafickým cyklom Albrechta Dürera o zjavení Sv. Jána Evanjelistu. Vznikli tak apokalyptické série malieb a grafík naplnené hrôzou, ale aj symbolmi spravodlivého súdu. Prvú z nich dokončil počas 70. rokov pod súhrnným názvom Moja Apokalypsa a neskôr v 90. rokoch na ňu nadviazal cyklom malieb Nová Apokalypsa.

Motív apokalypsy sa pre Hložníka stáva akýmsi predobrazom toho, kam vyústi dehumanizácia človeka. V metaforách a metamorfózach obnažuje autor ľudskosť aj neľudskosť, klamárov aj oklamaných, manipulátorov aj zmanipulovaných. A predovšetkým ľahostajných. Na veľkolepých olejomaľbách stretávame mučeníkov a utečencov, vnímame boj božských a démonických síl či triumf smrti cválajúcej na plavom koni. Hložník s neutíchajúcou obrazotvornosťou otvára polemiku o zneľudštení, no zároveň vyzýva k ľudskosti. Neexistuje preňho skutočný život vo falošnom.

Na maľbách sa opakovane zjavuje ľudská figúra, ktorá stráca v bolestivej agónii svoj pevne definovaný tvar a je pohlcovaná imaginárnym priestorom. Prízraky znetvorené krutou grimasou sa zlievajú do jednej hmoty a s ľudskými tvárami majú spoločné len rôzne anatomické detaily. Utýrané telá obklopujú beštie formované z častí ľudí a zvierat. Predstavujú krutý trest za neresti svetského života, neumiernenosť, nenásytnosť, pudovosť a nepochopenie nezmyselnosti zla.

Hložník využíva pôsobivé kompozičné a tvarové riešenia, vďaka ktorým kombinuje reálne formy s fantáziou. Postavy a detaily často zasadzuje na protichodné okraje obrazovej plochy a pomocou diagonál vytvára dojem akejsi nestálej rovnováhy kyvadla. Výjavy sú abstraktné, no zároveň nabité dejom a dynamikou. To všetko autor umocňuje sýtou expresívnou farebnosťou postavenou na ostrých kontrastoch tónov.

Podľa českého básnika Vladimíra Holana je umelec nútený hľadať a nachádzať pravdu, aj keby ňou malo byť peklo. Cyklus o apokalypse je protestom proti bezpráviu a poníženiu človeka človekom, no nejde v ňom iba o tragédie a katastrofy. Plátna varujú pred možným sebazničením a podnecujú tak k mravnej obnove sveta. Tragiku, frašku, sarkazmus aj iróniu výjavov sceľuje súcit s ľudským pokolením. Divák nemá byť len pozorovateľom, obrazové posolstvá má svojsky interpretovať a stať sa aktívnym účastníkom symbolickej komunikácie.

„Som presvedčený, že práve umenie môže naliehavo hovoriť o etike súčasnosti. A o slobode. Umenie bez absolútnej slobody nie je možné. A nielen umenie. Potrebujeme ju všetci, práve tak ako vzduch a vodu.”

Použité zdroje:

MAZÚR, Milan: Vincent Hložník: život a dielo. Žilina: Považská galéria umenia, 2009
ABELOVSKÝ, Ján - TROJANOVÁ, Eva: Vincent Hložník: Súborné dielo. Bratislava: SNG; Tatran, 1984
PETRÁNSKY, Ľudovít: Vincent Hložník. Bratislava: Slovenský Tatran, 1997
MATUŠTÍK, Radislav; RAMAZANOVÁ, Renáta: Vincent Hložník – Z Apokalypsy. Gottwaldov: Oblastní galerie výtvarného umění v Gottwladově, 1987