Galéria mesta Bratislavy si v roku 2018 pripomína šesťdesiate výročie vzniku Skupiny 4, prvej čisto ženskej skupiny akademicky vzdelaných maliarok na Slovensku. Kurátorkou výstavy je historička umenia Ľuba Belohradská. Výstavu si môžete pozrieť v Mirbachovom paláci do 4. novembra 2018.
Skupina 4 je jedným z výtvarných zoskupení, ktoré vznikli na Slovensku po roku 1957 vďaka uvoľneniu politickej situácie. V tom čase sa presadili známejšie konštelácie maliarov ako Skupina Mikuláša Galandu, či obnovená Skupina 29. augusta s pozmenenou členskou základňou. Skupina 4 bola však prvou čisto ženskou skupinou. Združovala druhú generáciu akademicky vzdelaných slovenských maliarok: Vieru Kraicovú (1920 – 2012), Oľgu Bartošíkovú (1922), Tamaru Klimovú (1922 – 2004), Jarmilu Čihánkovú (1925 – 2017).
Na rozdiel od ich predchodkýň Želmíry Duchajovej-Švehlovej (1880 – 1955) a Ester Šimerovej-Martinčekovej (1909 – 2005), ktoré študovali vo Viedni a v Paríži, maliarky zo Skupiny 4 študovali v Prahe. Na vysokej škole spolu prežili spoločenské a politické zvraty 50. rokov a vonkajšie impulzy postupne pretvárali do svojských maliarskych názorov. Bartošíková a Kraicová študovali na Akadémii výtvarných umení u profesora Jána Želibského (1907 – 1997) a Čihánková a Klimová (vtedy ešte Janíčková) sa stretli na Vysokej škole umeleckopriemyselnej. V ich vzoroch je veľmi silne cítiť inšpiráciu parížskou školou, ktorú im sprostredkovali ich profesori Emil Filla, Jan Bauch, Antonín Pelc a Ján Želibský.
Viera Kraicová - Biely akt, 1970, Galéria Miloša Alexandra Bazovského
Súčasníčky maliarok opisujú atmosféru povojnového štúdia na umeleckých vysokých školách ako veľmi priaznivú a postavenie žien za rovnoprávne s mužmi. Ľuba Belohradská v katalógu k výstave opisuje atmosféru na umeleckých školách v Bratislave ako diametrálne odlišnú: „Tu v kruhoch intelektuálnej a umeleckej elity bolo skôr zaužívané sledovať ženské výkony v umení so zdvihnutým obočím, ba niekedy aj so zdvihnutým ukazovákom, bez ohľadu na politické zriadenie a objektívne kvality posudzovanej umelkyne.“
Členky Skupiny 4 chceli svoju tvorbu stavať na „revolučno-pokrokových tradíciách“ a na „ideách, ktoré viedli našu robotnícku triedu k víťazstvu“. Hoci sa hlásili k ideovému, socialisticko-realistickému umeniu, chceli ho dosahovať modernými výrazovými prostriedkami. Ich cieľom bolo vyjadriť „nový pocit človeka“ a podporiť „všetko umelecky smelé, progresívne, inšpirované životom našej krajiny“. V roku 1959 v katalógu k výstave Zväzu slovenských výtvarných umelcov sa dokonca objavila aj mierna kritika k predchádzajúcemu obdobiu a autorky vyjadrili nesúhlas s „vlažnou spokojnou maľbou, s kopistickým vzťahom ku skutočnosti i epigónskym pomerom k výtvarným vzorom bez vlastnej invencie“.
Jarmila Čihánková - Nočná smena, 1962, Slovenská národná galéria
Jarmila Čihánková najprv vychádzala z klasickej moderny, najmä z maliarskych princípov Fernanda Légera. Po roku 1965 prešla od tematických malieb na pomedzí kubizmu a pop-artu k maľbám bez názvov, ktorých základným princípom boli rytmické zoskupenia ľudového ornamentu. Cez novú abstrakciu sa prepracovala ku kompozičným prístupom op-artu a k presahom k priestorovej maľbe, nie však kinetickej. V rokoch 1968 – 1969 sa venovala aj komorným priestorovým svetelným objektom a takmer počas celej svojej tvorby sa venovala aj tkaniu art protisu, vďaka ktorému sa jej darilo pretlmočiť svoje konštruktívno-geometrické obrazy do textilného média.
Tamara Klimová - Expanzívny smer, 1967, Slovenská národná galéria
Tamara Klimová si za svoje východisko zvolila kubizmus a zamerala sa na „prelamované priestory“, do ktorých umiestňovala figúry bez dôrazu na fyziognómiu či naratívnosť. V polovici šesťdesiatych rokov sa prepracovala ku geometricky orientovaným kompozíciám. Plošnosť štvorcov a obdĺžnikov narúšala sieťovanými šrafúrami. Nepokúšala sa o zjednodušovanie viditeľných aspektov okolitého sveta, ale naopak snažila sa zachytiť podstatu prírodnej reality.
Ku koncu dekády sa venovala vizualizovaniu geometrických útvarov pripomínajúcich návrhy svetelných schém. Od plošnej maľby prešla v sedemdesiatych rokoch až k optickým reliéfom, v ktorých skúmala striedanie materiálneho a dematerializačného zmyslového zážitku z vnímania umeleckého diela. Inšpiráciou jej bola anglická maliarka Bridget Riley. V osemdesiatych rokoch sa zamerala najmä na techniku serigrafie, ktorá jej umožňovala skúmať tému optických reliéfov aj napriek podlomenému zdraviu.
Oľga Bartošíková - Čierny kvetinový akt, 1960-1965, Slovenská národná galéria
Skupina mala len štyri samostatné výstavy, no po tej poslednej sa ich diela dostali do zbierok Slovenskej národnej galérie už po niekoľkých mesiacoch. Bolo to vďaka akvizičným aktivitám Karola Vaculíka, vtedajšieho riaditeľa. Ten však aj pre takéto nákupy v sedemdesiatych rokoch o svoje miesto riaditeľa galérie prišiel.
Medzi obrazmi, ktorých nákup do zbierok neskôr spôsobil také rozhorčenie, mohli byť aj obrazy Oľgy Bartošíkovej Horiaca katedrála či Torzo, ktoré svojou štruktúrou a reliéfne vrstvenou farebnou pastou nápadne pripomínajú maliarsky rukopis francúzskeho sochára a maliara Jeana Dubuffeta. Bartošíková do úplnej abstrakcie neskĺzla a jej tvorba sa po roku 1966 vplyvom novej figurácie odklonila od štruktúrnej maľby k hladkej plošnej maľbe so zjednodušenými geometrickými znakmi.
Koncom šesťdesiatych rokov Bartošíková často inklinovala aj k téme ženského aktu, ktorý skúmala analyticky pomocou „fragmentarizácie, multiplikácie, kvantifikácie a unifikácie“. (Kubíková, 2018). Paralelne s ňou podobným spôsobom skúmali ženský akt vo fotografii Oľga Bleyová a Miro Gregor.
Viera Kraicová - Továreň, 1962, Slovenská národná galéria
Viera Kraicová sa tiež otvorene inšpirovala západnou modernou a v jej diele je asi najvýraznejšie čitateľné dielo Paula Kleeho a Joana Miróa. V roku 1962 však vzdala hold aj dielu Mikuláša Galandu z roku 1930. Kraicovej rovnomenné dielo Továreň však smeruje od kubizmu viac ku geometrickej abstrakcii. Kraicová na rozdiel od svojich spoluputničiek inklinovala k organickejším tvarom a zameriavala sa tiež na skúmanie psychických stavov. Za najlepšie médium pre takéto „intelektuálne úvahy so spontánnym maliarskym gestom, sprevádzané svojráznou arabeskou kresliarskej až lettristickej stopy“ považovala maloformátové temperové, akvarelové a tušové skice. Mnohé z týchto skíc pravidelne darúvala známym formou originálnych novoročných prianí.
Historik umenia Tomáš Štraus opísal tvorbu členiek skupiny takto:
„Kým v dielach Čihánkovej a Klimovej prevažuje dôraz na stavbu obrazu ako samostatného estetického fenoménu so všetkými prídavnými určeniami akcentu na výraz predovšetkým dekoratívny, chápu ich priateľky Bartošíková a Kraicová obraz predovšetkým ako sprostredkovateľa, alebo ináč povedané – ako obsahové vyznanie z ideí a emócií, formujúcich sa primárne v myšlienkovej skutočnosti mimoobrazovej.“ (Štraus, 1966)
Prvú výstavu mala Skupina 4 v roku 1959 v Bratislave v dnes už zaniknutej galérii na Hviezdoslavovom námestí, o rok neskôr dostali priestor v galérii podniku Matador aby mohli svoje umenie prezentovať bližšie k „pracujúcemu ľudu“. V roku 1962 a 1966 vystavovali v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Okrem výstav na Slovensku dostali v roku 1966 možnosť vystavovať aj v Galérii Václava Špálu v Prahe. Hoci sa výtvarníčky po týchto výstavách vydali vlastnými cestami, skúsenosť z tohto tvorivého a do veľkej miery slobodného obdobia hlboko zakorenila v ich tvorbe a dovolila im skúmať možnosti výtvarnej expresie v rôznych formách a médiách.
Trvanie výstavy: 20. 9. 2018 – 4. 11. 2018
Miesto výstavy: Mirbachov palác, Františkánske nám. 11, Bratislava
Kurátorka: Ľuba Belohradská
Viac o výstave na webstránke Galérie mesta Bratislavy.