Studňa
tematická kolekcia
Studňa
tematická kolekcia
– Antoine de Saint-Exupéry
Vodný prameň má pre ľudskú spoločnosť podobne kľúčový význam ako udržiavaný oheň. Okolo studní vyrastali sídla, vznikali námestia a križovatky ciest. Vzdialenosť od vodného zdroja určovala dosah ľudských plánov a ambícií. Najstaršie zdokumentované neolitické studne pochádzajú z obdobia spred viac než 10-tisíc rokov. V príbehoch a obrazoch nás tak tento symbol sprevádza už od nepamäti.
Motív studne nadväzuje na metafory spájané s vodou – očistu, plodnosť či premenlivosť – a rozširuje ich o pocit komunity, spoločnej práce alebo naopak odpočinku. Studňa je miestom stretávania a diverzity, podobne ako prírodné napájadlo obklopené najrozličnejšími druhmi živočíchov. Biblické scény odohrávajúce sa pri studniach – rozhovor Ježiša so samaritánkou, stretnutie Izáka a Rebeky, útek do Egypta – vychádzajú zo smädu tiav, oslíkov a ovcí, no zároveň zo spodobenia vodného prameňa s pravdou, spásou a s duchom svätým. S Kábou v Mekke sa spája posvätná studňa, z ktorej pútnici pijú a jej vodu si odnášajú domov.
Symbolika studní má však aj ďalšiu, záhadnejšiu podobu. V niektorých interpretáciách predstavuje studňa šachtu do podsvetia, k neznámym vodám hlbín, kde sa ukrývajú tajomné sily a zakázané vedomosti. Podzemné božstvá a nadprirodzené bytosti ako nymfy, undiny či meluzíny môžu darovať človeku novú mladosť, splniť priania alebo vyveštiť budúcnosť, tieto zázraky však neraz sprevádzajú nečakané dôsledky ako cena za zahrávanie sa s neznámom. V prenesenom význame je studňa tiež vchodom do sveta podvedomia, do ríše symbolických predstáv. Spodné vody niekedy symbolizujú nestálosť a chaos, ktorý nás môže pohltiť v našom smäde po vyššom poznaní. Ukrýva sa pod pokojnou hladinou studne, pripomínajúcou oči, ktoré sú zrkadlom duše.
Výtvarné diela zobrazujúce studne sa prevažne sústredia na atmosféru daného miesta. Vodný zdroj hrá niekedy iba vedľajšiu úlohu, no často je srdcom diania a emotívnym ohniskom výjavu. V starších obrazoch studňu zväčša obklopujú ľudia a zvieratá, zdôrazňujúc jej význam pre spoločenstvo. V dielach z 20. storočia neraz vystupuje studňa osamotene, ako útulné zákutie v mestskej krajine, ale tiež v podobe melancholického miesta, kde sa stopy času prelínajú so spomienkami na chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia. Ornamentálne, architektonicky riešené mestské studne a fontány kontrastujú s jednoduchými siluetami váhadlových studní značiacich prítomnosť civilizácie v nekonečnej puste. Bohatstvo a rozmanitosť týchto obrazov podtrhuje dôležitosť vody v ľudskej kultúre. Čistej vody, ktorej bude čoraz menej.