Ernest Zmeták začal tvoriť v čase druhej svetovej vojny počas svojho štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, kam sa presunul z rodných Nových Zámkov po maďarskej okupácii južného Slovenska. Jeho profesor Vilmos Aba-Novák bol nasledovníkom Paula Cézanna a zoznámil Zmetáka s výtvarným jazykom skorej moderny.

Po ukončení štúdia sa Zmeták usadil v Bratislave a stal sa členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Už od začiatku bol však západoeurópskymi avantgardami ovplyvnený menej než jeho rovesníci, mal tiež odlišný výtvarný názor a kultúrnu orientáciu. Rozhodujúcim bol preňho práve kontakt s Talianskom, ktoré ho uchvátilo viac než umelecké prostredie Paríža.

Do Talianska cestoval Zmeták na študijné pobyty celkovo trinásťkrát a aj po nich túto krajinu rekreačne navštevoval až do posledných rokov života. Hneď prvá cesta v roku 1947 s Matildou Čechovou bola podľa Zmetákovych slov zásadná. Talianske umenie vnímal ako vecné, späté s bežným životom a udržujúce silnú historickú kontinuitu.

Vybral sa po stopách svojho učiteľa, avšak kým ten obdivoval najmä majstrov vrcholnej renesancie, Zmeták inklinoval k maliarom trecenta a quatrocenta. Maľby Giotta, Masaccia, Fra Angelica či Andrea Mantegnu mu imponovali svojou čistotou tvaru a výrazu. Zmeták študoval Masacciove fresky vo Florencii, mozaiky od Pietra Cavalliniho v Ríme a napokon navštívil aj ostrov Capri. S Matildou Čechovou bývali na Capri u českého maliara Aloisa Kohouta a obaja maľovali najmä morské útesy a pobrežnú krajinu.

Druhou Zmetákovou cestou do Talianska bol dvojtýždňový tematický zájazd slovenských a českých výtvarníkov v roku 1956. Na tejto ceste si obľúbil mesto Siena aj tamojšiu maliarsku školu neskorej gotiky. Kým prvá cesta bola pre Zmetáka očarením, na tomto zájazde hlbšie porozumel svojej fascinácii starým talianským umením.

V nasledujúcich rokoch hľadal Zmeták v Taliansku inšpirácie pre svoju mozaiku v tympanóne Primaciálneho paláca v Bratislave, ktorú sa rozhodol vytvoriť z prírodného mramoru podľa rímskych vzorov.

V roku 1962 navštívil Zmeták bienále v Benátkach, kde videl diela talianskej a svetovej moderny. Bienále neskôr opísal ako „strašnú zmes umenia, reklamy a technicko-elektrickej romantiky“, ktorá však bola preňho veľmi poučná.

Na tejto ceste sa tiež hlbšie zoznámil s talianskym vidiekom a prvý-krát navštívil Sicíliu. Dva týždne strávil v pokojnom prístavnom mestečku Cefalù, ktoré sa stalo jeho obľúbeným miestom na maľovanie. Cestou späť sa Zmeták zastavil aj v toskánskom San Gimignane, kde mu síce chýbalo more, ale vynahradila ho bohatosť a neuveriteľnosť okolitej krajiny, poskytujúcej množstvo výtvarných nápadov.

Počas šesťdesiatych rokov sa Zmeták do Talianska vracal na dlhšie cesty aj s manželkou a so synom, objavoval nové lokality a zároveň si všímal postupné premeny už známych miest, najmä na Sicílii.

Vplyv Talianska sa prejavil aj na spôsobe, akým Zmeták zobrazoval slovenskú krajinu. Pohľady na vidiecke aj mestské prostredie v okolí Košíc, Nových Zámkov, Červeného Kameňa či Bratislavy majú podobnú farebnosť a modeláciu ako ich južanské náprotivky. Zhruba tretinu svojich malieb z talianskych ciest predstavil na výstave v Bratislave v roku 1966.

Architekt Ján Miloslav Bahna poradil Zmetákovi navštíviť Amalfitánske pobrežie – „zabudnutý raj“ neďaleko Neapola. Pestrofarebné dediny s úzkymi uličkami zakliesnené medzi skalnatým útesom a morom sa stali predlohou pre niektoré z najkrajších Zmetákových malieb. Mestečká Amalfi, Atrani, Ravello, Positano či Sorrento ho inšpirovali aj počas nasledujúcej dekády.

Zmeták sa na svojich talianskych krajinách opakovane zameriava na rovnaké prvky a motívy: oblúky mostov a vstupných brán, úzke krivolaké uličky, šikmé strechy (tvoriace diagonály v kompozícii), schodiská, rybárske loďky a stredomorské stromy – jednoducho načrtnuté a miestami pripomínajúce zelené balvany alebo chumáče.

Zmeták si všíma nenápadné krásy prostredia, ktoré sú pre domácich obyvateľov všedné. Na obrazoch možno tušiť šum mora a slaný vietor zmierňujúci ospalú letnú horúčavu. Veľmi zriedka na obrazoch vidno ľudské postavy, autá či motocykly. Zmeták nemaľoval ľudí, pokiaľ sa v jeho výhľade naozaj nevyskytli. Krajinomaľby tak poskytujú pohľad na pokojné Taliansko pred veľkým turistickým boomom posledných desaťročí. Čas sa v okolí týchto úlomkov krajiny akoby zastavil.

Počas celej svojej tvorby sa Zmeták držal princípu dôslednej konštrukcie obrazu pomocou pevných foriem. Ako základy kompozície využíval jednoduché geometrické tvary očistené od nepodstatných detailov. Ich vrstvením sa krajina stáva plastickou, priam trojrozmernou.

Maľby majú väčšinou vysoký horizont, takže divák má pocit, že na krajinu pozerá z nadhľadu. Zmeták nečlení obraz na pozadie, stred a popredie, nesnaží sa navodiť ilúziu hĺbky priestoru. Kompozícia diela sa často zbieha do ťažiskového bodu - vyústenia ulice, brány domu, toku rieky či línie mora. Autor sa vyhýba samoúčelným výtvarným finesám, krajinu neromantizuje, zameriava sa na jej „anatómiu“.

Zmeták na jednotlivých obrazoch využíval iba malé množstvá farieb. Vyberal čisté a žiarivé farebné tóny a ich opakovaním v kompozícii vytváral vnútorný rytmus. Zmetákova paleta sa z počiatočnej studeno ladenej tóniny v ranej tvorbe prechýlila (najmä vplyvom Talianska) do teplých kombinácií modrej, oranžovej, žltej a zelenej.

Ostré južanské svetlo vytvára kontrasty presvetlených plôch s ostro tieňovanými, vďaka čomu sú aj zložité kompozície budov a vrstvitého terénu jednoducho čitateľné. Zmeták taktiež pomocou svetla zmäkčoval ostré kubické formy tvoriace kostru jednotlivých diel.

Spočiatku maľoval Zmeták v tenkých vrstvách farby, postupne však prešiel na voľnejší, pastózny rukopis s menej výraznými kontúrami tvarov. V celej jeho tvorbe sú kresba diela a dôraz na farbu rovnocenné. Dá sa povedať, že Zmeták rozvíja zároveň štýl Mikuláša Galandu (disciplínu línie) a Ľudovíta Fullu (farebnú precíznosť).

V neskoršom období trávil Zmeták najviac času v sicílskom Cefalù, svojom „osudovom“ mieste, kde má dnes osadenú pamätnú tabuľu pred vstupom do historického centra. Jeho diela z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sú kompozične jednoduchšie, s tlmenejšími farbami a mäkšími tvarmi. Pôsobia tichým, záhadným, miestami až smutným dojmom. Svojou ľudoprázdnou, spirituálnou atmosférou a náznakmi mýtických vízií pripomínajú metafyzickú maľbu. Namiesto ostrého slnečného svetla sú tieto výjavy osvetlené akoby vnútorným vyžarovaním zobrazených vecí.

Posledným datovaným dielom v zbierkach je obraz z roku 2004 s názvom Pocta Giottovi, zameraný na jednoduchú skalnú formáciu, aké možno vidieť na krajinných pozadiach malieb ranej renesancie. Týmto dielom z posledného roku života Zmeták takpovediac zavŕšil svoje smerovanie k čistote tvaru a výrazu diela.

Zmetákova dcéra, grafička a maliarka Uľjana Zmetáková vytvorila taktiež niekoľko malieb zobrazujúcich Taliansko, najmä Benátky. Na rozdiel od otca však pracovala systematicky v ateliéri, jednu tému mávala rozpracovanú paralelne na viacerých plátnach na porovnanie. Taliansko nemaľovala tak oddane a programovo ako jej otec, výjavy z tejto krajiny zapadajú do jej širšej tvorby, zameranej skôr na intímnejšie výseky života. Spôsob uchopenia námetov je v jej prípade však podobne skromný až prozaický.

Diela v kolekcii sú zoskupené podľa zobrazených lokácií. Možno tak sledovať jedno miesto namaľované alebo nakreslené v rôznych obdobiach Zmetákovho života. V kolekcii sa nachádzajú aj kresby ukazujúce Zmetákov prístup k tvarosloviu a kompozícii diela. Niektoré kresby majú svoj ekvivalent v maľbe, niektoré existujú osve.

Cieľavedomé opakovanie a vylepšovanie toho istého námetu bolo súčasťou Zmetákovej práce, preto sa v kolekcii často nachádza rovnaké miesto z rôznych uhlov pohľadu či v rôznych spracovaniach (od realistickejšieho až po geometrickú abstrakciu). V katalógu všetkých publikovaných diel od Ernesta Zmetáka môžete porovnať krajiny z Talianska a zo Slovenska, ktoré vznikli v rovnakom časovom období.

Jednotlivé odkazy vedú na Google Maps
 

Kampánia:
Amalfi, Atrani, Positano, Ravello, Procida, Sorrento, Capri, Faraglioni

Toskánsko:
San Gimignano, Siena

Veneto:
Benátky

Rím a Lazio:
Rímske mosty cez rikeu Tiber, Tivoli, Subiaco

Sicília:
Cefalù, Trapani, Taormina, Castelmola, Sciacca

Liguria:
Levanto

Umbria:
Assissi

Terni:
Orvieto

Použité zdroje:

ZMETÁKOVÁ, Uľjana – ABELOVSKÝ, Ján: Ernest Zmeták. Zohor : Virvar, 2013.

ABELOVSKÝ, Ján – BAJCUROVÁ, Katarína – BARCZI, Július: Ernest Zmeták – umelec a zberateľ. Bratislava : SNG, 2011.

KISS-SZÉMAN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Bratislava : Calder, s. r. o., 2012.

ABELOVSKÝ, Ján: Ernest Zmeták: Talianske inšpirácie. Bratislava : Marpo, 2002.

SAUČIN, Ladislav: Ernest Zmeták. Bratislava : Pallas, 1987.

GAZDÍK, Igor: Ernest Zmeták. Bratislava : Tatran, 1979.