Ťažko si predstaviť svet umenia bez zberateľov. Mnoho umelcov bolo na zberateľov ako mecenášov existenčne odkázaných. Aj keď závislosť od sponzora je do istej miery limitujúca, predsa je zberateľstvo pre umelecké diela skôr prínosom. Napokon, nebyť vášnivých zberateľov, mnohé zo vzácnych artefaktov by sa dodnes pravdepodobne nezachovali.
Zbieranie samo o sebe totiž do veľkej miery súvisí s uvedomovaním si hodnôt zbierkových predmetov. Zberatelia zväčša zbierajú veci, ktoré považujú za čosi výnimočné. Dané predmety pri tom môžu byť vzácne pre svoj historický význam – keď sú dokladom určitých dejinných súvislostí – alebo môžu byť vzácne, pretože sú raritou či originálom. Pritom v oboch prípadoch môže byť daný význam objektívny – vo vzťahu k spoločnosti alebo subjektívny – vo vzťahu k zberateľovi.
Prvé väčšie zbierky z historických záznamov sa venovali skôr zbieraniu výnimočných predmetov, tzv. kuriozít. Avšak akékoľvek hromadenie aj tých najzvláštnejších a najvzácnejších predmetov by v podstate strácalo zmysel, ak by sa zberateľ svojou zbierkou nepopýšil. Najmä umelecké dielo potrebuje svojho diváka, aby mohlo žiť. Ak by da Vinciho Monu Lízu nikto nevystavil na obdiv verejnosti, zostala by len obrázkom v maliarovom ateliéri. Preto so zberateľstvom veľmi úzko súvisí aj prezentácia zbierok. Na tomto princípe fungujú aj múzeá a galérie.
Umelecký svet však nemienil zostať v moci zberateľov, a tak sa viacerí umelci začali vo svojej tvorbe zberateľstvom zaoberať sami. A to po všetkých stránkach. Zbieraním samotným – najčastejšie vo forme akumulácií –, ale aj spravovaním, uchovávaním a prezentáciou zbierok.
Hoci akumulácia na prvý pohľad nepôsobí ako tvorivý proces, už len rozhodnutie o tom, čo a podľa akých kritérií sa bude zbierať, je kreatívnym aktom. Umelec dáva nahromadeným predmetom nový význam. Pri pohľade na množstvo rovnakých objektov dochádza k otupeniu divákovho vnímania. Pekne to ilustrujú Warholove série leteckých a automobilových nešťastí. Fotografia leteckého nešťastia pôsobí na diváka, no pri konfrontácii s niekoľkými fotografiami naraz sa pozornosť natoľko nesústreďuje na obsah zobrazeného. Ešte lepšie to možno vnímať pri sériách Campbellových polievok. Stáva sa, že diváci nepostrehnú rozdiel v príchutiach. A práve tu nastáva zlom. Nahromadením predmetov, ktoré sú si veľmi podobné, ale predsa je v nich drobný rozdiel, necháva autor paradoxne vyznieť ich jedinečnosť.
Tým sa dostávame k ťažiskovému problému zbierania – usporiadanie alebo kategorizácia nazbieraných objektov. Práve usporiadavaním prideľuje zberateľ predmetom a zbierke nové významy a poukazuje na špecifické hodnoty. A tak mnohých umelcov zaujalo aj samotné triedenie ako proces a najmä koncept. Zbierať môže naozaj každý, ale ako bolo povedané, až prezentáciou zbierka nadobúda zmysel.
Zbierka samotná môže byť veľmi rôznorodá. Kategorizácia vypichne určitú kvalitu. Avšak pri prezentácii sa môže stať, že práve táto kvalita bude v úzadí. Ak je napríklad zbierka roztriedená podľa farieb a vystavená je potom iba jedna farebná kategória, divák si farbu nevšíma, pretože je pri všetkých predmetoch rovnaká, ale vníma ostatné kvality predmetov.
Tvorba slovenského umelca Otisa Lauberta je v podstate celá založená na princípe zbierania a hromadenia, triedenia, následnej kategorizácie, prehodnocovania a predovšetkým prisudzovania nového významu. Veľmi známe sú napríklad jeho fotografické portréty ľudí, ktorých tváre prekrývajú nahromadené hracie kocky. Autor ich príznačne pomenúva Šťastie mi kuká z tváre. Samotné zbieranie a triedenie vecí sú pre Lauberta súčasťou kreatívneho procesu, čo divák pochopí pri stretnutí s jeho dielami, kde práve usporiadavanie zohráva asi najdôležitejšiu úlohu. Forma klasifikácie zbierky zaujala aj mnoho iných umelcov či architektov práve problematikou štruktúry vzťahov medzi jednotlivými kategóriami.
Skôr, než niečo roztriedime a prisúdime vybraným predmetom ich výnimočné postavenie, musíme si zvoliť kritériá a kategórie, ktoré predmety vzájomne odlíšia. Podľa rôznych kritérií sa môžu „rozdeliť“ aj žiaci v triede. Zo stoličiek vytvoria kruh, pričom stoličiek bude o jednu menej ako hráčov. Hráč, ktorému stolička chýba, zostane v strede ako triedič. Po vyslovení vety „Vymenia sa všetci, ktorí... “ (majú zelené ponožky, radi zbierajú gaštany, majú mladšieho súrodenca...) vstanú všetci, ktorí vyslovené kritérium spĺňajú a vymenia si miesta. Úlohou hráča v strede je tiež nájsť si miesto. V strede teda zostane iný hráč, ktorý vymýšľa ďalšie kritériá.
Každá zbierka je založená na túžbe zbierať „niečo“ mimoriadne. Mimoriadne a kuriózne však nemusia byť len zbierkové predmety, ale aj neobyčajné slová, novotvary, ktoré si ukladáme do pamäte. Žiaci si zvolia konkrétne písmeno, ktoré budú z vybraného textu učebnice vyhľadávať. Pomocou pauzovacieho papiera/priehľadnej fólie ho krúžkujú. S pauzovacím papierom nehýbu, zvolené písmeno krúžkujú tak, ako sa objavuje v texte. Na papieri sa vytvorí systém krúžkov, ktorý následne prikladajú na ďalšie strany učebnice. V krúžkoch sa objavia nové písmená, ktoré si žiaci vypíšu na čistý papier. Úlohou je z objavených písmen vytvoriť slovo, či už existujúce alebo novotvar.
Namiesto učebnice žiaci môžu pracovať s pracovným zošitom, z ktorého pomocou papiera/priehľadnej fólie obkresľujú zvolené písmeno. Na pauzovacom papieri sa vytvorí zbierka rôznych typov toho istého písmena vlastného rukopisu. Žiaci si môžu medzi sebou pracovné zošity vymeniť a zbierať ďalej, kým sa na papieri nebudú písmená husto prekrývať a vytvoria asociačné obrazy. Písmená môžu ďalej spájať a dokresľovať.
Zbierať a triediť sa dajú aj veci nehmatateľné, napríklad slová – podľa významu, významových súvislostí, vonkajšej podoby, počtu slov na vyjadrenie jedného významu. Vo výtvarnej aktivite si žiaci vyskúšajú iný spôsob ich triedenia, kategorizácie s cieľom zistiť, ako môžu byť slová vytrhnuté z kontextu a zaradené do nových významových súvislostí. Žiaci pracujú s vybranou učebnicou, z ktorej si na čistý papier vypisujú napríklad každé tretie slovo. Ich úlohou je z vypísaných slov vytvoriť vlastný príbeh. Môžu meniť sled slov a rôznym spájaním premieňať ich význam vo vete.
Forma úložiska zbierky je závislá od fyzických parametrov a potrebách zbierkových predmetov. Deti si vytvoria vlastnú úložnú škatuľu pre svoju zbierku. Vyberú si škatuľu zodpovedajúcej veľkosti a dovnútra zhotovia deliacu mriežku. Z kartónu vystrihnú pozdĺžne a priečne pásy rovnajúce sa veľkosti škatule a skladajú ich do kríža. Vnútorný priestor sa môže členiť aj vlepovaním menších škatúľ. Zhotovené úložisko môžu žiaci ďalej výtvarne spracovať.
Titulný obrázok: Júlia Sabová - Moja zbierka motýľov (2003), Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa, GPB