Danubiuska

Navonok pripomína skôr palácovú architektúru než továreň. Ale vnútri skrýva pokrokovú železobetónovú konštrukciu. Továreň Danubius, ktorú prezývajú tiež ružová Cvernovka, začala s výrobou bavlnených priadzí v roku 1909, dva roky po založení spoločnosti viedenskými podnikateľmi. Navrhol ju architekt Julius Mayreder, ktorý vystihol dilemu doby. Pri fasáde pradiarne sa inšpiroval dekoratívnou secesiou, obľúbenou vo Viedni, ale jadro definovali potreby výroby.

Čistý halový priestor bol určený pre spriadacie stroje a funkciou boli podmienené aj štyri nárožné veže, v ktorých sa nachádzali obslužné priestory, kancelárie, schodiská, prachové odvetranie, či nádrž na vodu pre hasiace zariadenia. Výnimočné bolo využitie najmodernejšej technológie v oblasti železobetónových konštrukcií, a to krátko po objavení železobetónového trámu. Výhradným dodávateľom bola firma Pittel & Brausewetter.

Vďaka zvolenému postupu vznikli v interiéri pradiarne priestranné haly naprieč všetkými podlažiami. Na strojoch v nej spracovávali egyptskú, tureckú, či americkú bavlnu a hotové priadze vyvážali do mnohých krajín Európy. Po znárodnení sa cvernovka Danubius na Trnavskej ceste dvakrát spojila pod národný podnik s cvernovkou na Páričkovej ulici. Pradiareň Danubius je dnes chránenou pamiatkou, ale po ukončení výroby v roku 2004 zmizli z rozsiahlejšieho areálu stavby odpadovej pradiane, strojovne, skladu bavlny aj kantíny. Spolu s hlavným objektom sa zachovala len kancelárska budova pri vstupe.

Pradiareň vyhorela počas hudobného festivalu Uprising a už veľa rokov stojí bez dozoru so zadebnenými oknami. Spoločnosť Finep sa chystá obkolesiť pamiatku výškovými budovami a nadstavať do výšky aj samotnú historickú stavbu. Zrejme sa zmení aj ružová farba fasády.
 

o.z. Čierne diery ● e-shop