Nitrianska galéria má vo svojej zbierke dvanásť kravát z rozsiahlej série Kravaty, ktorá priebežne vzniká už od konca 80. rokov. Naplno sa v nich prejavuje Pichlerov zmysel pre prepojenie úžitkového a voľného umenia, funkčnosti (v tomto prípade nositeľnosti) a vizuálne atraktívneho spracovania. Autor totiž tieto vlastnoručne vyrábané kravaty reálne nosí, no v prípade vystavenia ich môžeme vnímať aj ako umelecké objekty.
Spôsob, akým sú kravaty vyrobené, je mimoriadne hravý a kreatívny. Pichler používa netypické materiály ako koža alebo neoprén, kravaty sú zhotovené napríklad z vrecúšok naplnených tušom, starých obrázkov všitých do plastu, alebo sú do nich vsadené malé plastové figúrky ľudí či rôzne drobné predmety a hračky. Autorskou špecialitou sú tzv. splinty, čo sú tenké plastové nitky, na ktorých bývajú uchytené visačky na oblečení. Ich použitím vznikajú vizuálne i na dotyk mimoriadne pôsobivé „strapaté“ kravaty, na ktorých Pichler buď necháva vyznieť čistý tvar týchto splintov, alebo pomocou nich na kravaty prichytáva rôzne písmená či obrázky. Kravaty však nefungujú len v kontexte módy a umenia, ale slúžia Pichlerovi aj ako „rekvizity“ pri (seba)vyjadrení jeho aktuálnej nálady, postoja, príbehu či kreatívneho rozpoloženia, či už nosením „naživo“, alebo v jeho štylizovaných fotografických portrétoch.
Ako spomína teoretička umenia Petra Hanáková v súvislosti s Pichlerovým neprehliadnuteľným štýlom obliekania: „Jeho záľuba v extravagantných kravatách či iných odevných doplnkoch – vlastných origináloch, dávali jeho prítomnosti (nielen na vernisážach) charakter udalosti či akejsi príležitostnej seba-performance. Aj vo vlastnej práci Pichlera od začiatku zaujímala performatívna: akčná a variabilná hodnota textilu.“ [1]
Filozof a estetik Peter Michalovič opisuje tvorbu nových významov týchto Kravát a ich možnosti komunikácie s divákom (aj pomocou fotografie) takto: „Na začiatku boli obyčajné kravaty, napríklad kravata s namaľovanými bublinkami na povrchu. Avšak v momente, keď umelec, ktorý si uviazal kravatu okolo krku vypustil z detského bublifuku zopár bubliniek, kravata prestala byť súčasťou oblečenia a stala sa súčasťou umeleckej akcie. To, čo bolo namaľované na ploche kravaty, sa jednoducho vďaka bublinkám predĺžilo do priestoru. Alebo kravata posiata písmenami začala komunikovať s nápisom na umelcových prstoch. Posledným príkladom môže byť kravata fungujúca ako malé plátno, na ktorom sú namaľované figúry ľudí a tie sa môžu stať pre diváka podkladom na vytvorenie malého naratívu. Keď už bolo povedané, že umelec je tvorca, a zároveň vnímateľ, treba povedať, že Pichler často chce, aby vnímateľ nebol len pasívnym článkom umeleckej komunikácie, ale aj spolutvorcom diela.“ [2]
[1] Hanáková Petra: Karol Pichler, in: http://www.arslexicon.sk/?registre&objekt=pichler-karol (vyhľadané dňa 29. 12. 2016).
[2] Michalovič Peter: Karol Pichler. Kravata je (a nie je) kravata, Flash Art Czech & Slovak Edition, č. 25 (september–december 2012), roč. VI, ISSN: 1336-9644, str. 45.
Omar Mirza ●
Virtuálna galéria NG
