Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda tvorili zrejme najvýznamnejšiu autorskú dvojicu v slovenskom umení. Spoznali sa v roku 1922 na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe, obaja po neúspešných pokusoch dostať sa na Akadémiu výtvarných umení. Pobyt v hlavnom meste ČSR ovplyvnil ich umelecké smerovanie stykom s európskou modernou, ktorá na Slovensku zatiaľ nemala ukotvenie.

Fulla a Galanda sa od roku 1924 zapojili do tvorby vizuálnej koncepcie literárno-umeleckej revue DAV, ktorá mala byť tribúnou mladej socialistickej tvorivej inteligencie. Galanda ilustroval časopis drevorytmi a litografiami, Fulla sa venoval najmä typografii. 

V roku 1930 vznikla Škola umeleckých remesiel, pôvodne so zámerom produkovať kvalifikovaný personál do výrobných podnikov. Začala pôsobiť ako zjednocujúci prvok roztrieštených modernistických úsilí. Zakladateľ a riaditeľ Josef Vydra prizval do pedagogického zboru Fullu a neskôr aj Galandu, ktorí tam napokon pôsobili až do jej zrušenia v 30. rokoch (učili tam napr. aj Malý, Funke, Horová, Plicka či Alexy). Okrem ŠUR absentovala na Slovensku štruktúra umeleckého školstva aj ucelená výstavná platforma. Výstavy predstaviteľov európskej moderny sa objavovali iba v Košiciach, vďaka aktivitám Východoslovenského múzea. Neexistovali ani odborné a špecializované časopisy a vzhľadom na ostatné oblasti kultúry sa výtvarnej tvorbe dostávalo pozornosti len zriedka a náhodne.

Autori spolu zdieľali pôvodne Fullov ateliér na Trnavskej ul. č. 5 v Bratislave. Ich tvorba počas 30. rokov predbehla svoju dobu, bola začiatkom slovenskej avantgardy a prispela k presunu centra národného výtvarného diania z Košíc do Bratislavy. V tomto období začínajú vydávať "časopis" Súkromné Listy Fullu a Galandu - svoj pokus o umelecko-kultúrnu osvetu. 

Prvé číslo listov vyšlo 28. februára, druhé 30. apríla 1930. 15. februára 1932 vyšlo posledné dvojčíslo 3-4 s príspevkom Josefa Vydru. Listy sú určené pre široké publikum, často používajú expresívne až žargónové formulácie, predstavujú osobné úvahy a názory, vyhýbajú sa komplikovaným teoretickým traktátom. Aj keď sú dnes označované za prvý manifest moderného maliarstva na Slovensku, neformulujú programové zámery ani ciele nového výtvarného smeru. Predstavujú skôr zámer „rozčeriť stojaté vody dobobej idealizovanej selanky“ a snahu prihlásiť sa k estetike nadnárodnej modernej civilizácie. Manifestom sú iba v kontexte domáceho umeleckého diania, ktoré podobný počin dovtedy nepoznalo. 

Vizuálna úprava listov bola inšpirovaná súdobými zahraničnými umeleckými časopismi a publikáciami (Bauhaus, Der Blaue Reiter, revue Der Sturm, Lehrplan). Listy majú premyslenú typografiu, používajú jednotné písmo (miniskuly bez veľkých začiatočných písmen), grafické spracovanie je doplnené základnými geometrickými tvarmi. Dôležité slová a myšlienky sú v texte akcentované rámikmi a tučným písmom, ktoré zároveň vizuálne členia a rytmizujú jednotlivé strany. Zámerne sa vyhýbajú prílišnej okrasnosti a farebnosti, čo korešponduje s ich ideovým obsahom.  

Autori listov popierajú mimesis („nový umelec nezávodí s fotografiou, preto nekopíruje ani nenapodobuje“), opisnosť, dekoratívnosť a remeselnosť umenia, nabádajú diváka zbaviť sa stereotypov a predpojatých očakávaní. Vyzdvihujú naivné detské vnímanie, nezaťažené konvenciami (v dvojčísle 3-4 sa objavuje maľba 12-ročného chlapca). Ukazujú tak nový vzťah umelec-divák.

Fulla a Galanda vyzývajú k novému ponímaniu slovenskosti v umení („namaľovať slovenský folklór nie je ešte slovenským obrazom“), odmietajú romantizovať slovenského ducha, moralizovať a vajatať nad nenaplnenými túžbami národa. Ich názory sú tak v príkrom rozpore s prevládajúcim konzervatívnym meštianskym vkusom a idealistickými predstavami o mravných a etických funkciách umenia (výchova spoločnosti, zlepšovanie sveta). Stereotypný výtvarný svojráz, odkazy na panslavizmus a ideologické požiadavky národného umenia sú pre Fullu a Galandu prežitkami. 

Autori spomínajú konkrétne (na Slovensku ignorované) avantgardné smery - kubizmus, suprematizmus, futurizmus či elementarizmus (ako posledná etapa vtedajšieho vývoja abstrakcie) - a v konceptoch a ilustráciách nepriamo odkazujú na výtvarný jazyk inšpirujúcich osobností ako Malevič, Kandinskij, Klee, Modigliani či Schreyer. Prirovnávajú špecifickosť vnímania výtvarného umenia k percepcii hudby a spodobňujú ich tvorivý proces. Vo výsledku sú listy spojením rôznych aktuálnych názorových prúdov z umeleckého aj vedeckého prostredia.

Súdobá tlač na listy takmer nereagovala, ich kritici sa nezmohli ani na polemiku. Niektorí obviňovali ich myšlienky zo špekulatívnosti, intelektualizmu a vyvyšovania sa. Listy boli spomenuté a citované veľmi sporadicky (Robotnícke noviny, Slovenské pohľady, Elán). Ostali napokon torzom pôvodného zámeru. V prvých dvoch číslach prevládal entuziazmus, v neskoršom dvojčísle však už rezonuje pocit rozčarovania a sklamania. Josef Vydra tu v svojom príspevku Fullu s Galandom obhajuje, apeluje na mladú generáciu a upozorňuje, že množstvo nádejných umelcov uviazlo v svojráze a priemernosti. Umenie podľa neho má byť v prvom rade medzinárodné, až potom národné. 

Po skončení vydávania listov už Fulla s Galandom neboli (z dôvodu rôznych životných úskalí) v takom blízkom kontakte, ale naďalej sa navštevovali a ovplyvňovali. Ich tvorba bola v tomto období v zahraničí docenená viac než v domácom prostredí - obaja získali ocenenie na Medzinárodnej výstave umenia a techniky v Paríži v roku 1937. Fulla v tvorbe nadväzoval na ľudovú tvorbu a syntetizoval množstvo rôznorodých vplyvov (bol označený aj za „archaistu-inovátora“), Galanda skôr reflektuje európsku "dekadentnú" kultúru. Ďalšími prívlastkami boli napr: Ľudovít Fulla milenec farby, prejavujúci vitálnu radosť z foriem, Mikuláš Galanda virtuóz línií vyjadrujúci lyrickú náladu výrazu.

Dlhoročné priateľstvo autorov prerušila predčasná smrť Mikuláša Galandu v roku 1938. Ich tvorba ostala dlho bez adekvátnej odozvy, nadviazala na nich až tzv. Skupina Mikuláša Galandu a umelecká generácia konca päťdesiatych rokov. Ako to však s veľkými tvorivými osobnosťami býva, s odstupom času bol ich prínos docenený (ešte počas Fullovho života) a dnes sú považovaní za priekopníkov a zakladateľov moderného umeleckého myslenia na Slovensku.

Spomienky súčasníkov na tvorbu a osobnosť Ľudovíta Fullu približuje video z dielne Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku.

Použité zdroje:

Fulla 2002, Katarína Bajcurová, 2002, Slovenská národná galéria

Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme..., 2012, Slovenská národná galéria

Súkromné listy Fullu a Galandu, Silvia Ilečková, Slovenská národná galéria, 1992