O pôde a človeku

Článok vznikol v spolupráci Slovenskej národnej galérie a organizácie Človek v ohrození. Naším cieľom je rozšíriť povedomie o komplexnosti a zároveň prirodzenosti fenoménu migrácie, jej previazanosti s našimi životmi, kultúrou a umením.

Človek, podobne ako všetko živé na našej planéte, vníma, či má dostatočne vhodné podmienky pre život seba a svojich blízkych. Či sa cíti v bezpečí, či má dobrú obživu a v ideálnom prípade aj podmienky na ďalší rozvoj. Pokiaľ mu miesto, kde žije, takéto podmienky neposkytuje, hľadá spôsoby, ako tento nedostatok vyriešiť.

Naprieč celou ľudskou históriou zohrávala v tomto procese významnú úlohu pôda. Od čias lovcov a zberačov, ktorí sa presúvali naprieč územím a využívali, čo im príroda ponúkla, sa toho veľa zmenilo, predovšetkým využívanie krajiny. Začali sa pestovať plodiny a chovať zvieratá na vyčlenenom území. Život v neustálom pohybe nahradil stabilnejší spôsob existencie spojený s konkrétnym kusom zeme.

Martin Martinček – Orba III., 1960–1966, Slovenská národná galéria

„Krajina je vždy zem a to, čo zem dovolí, aby na nej rástlo. Človek, obývajúci po stáročia určitú krajinu, musel vždy rešpektovať to, čo zem dovoľovala.“ povedal fotograf Martin Martinček, ktorý v horách Liptova na nespočetných záberoch zdokumentoval symbiózu ľudskej práce a monumentálnych prírodných štruktúr. Hypnotický rytmus horských polí, pastvín a poľných ciest osvetlených nízkym bočným slnkom pôsobí ako obrovský obraz, postupne vytváraný celými generáciami trpezlivej driny.

Obhospodarovanie vlastnej úrodnej pôdy sa postupne stalo spoločenským ideálom. Prakticky celý ekonomický, kultúrny, sociálny a politický život bol spojený s pôdou. Pestovanie úrody však sprevádzali mnohé problémy – fyzická náročnosť, sezónnosť, nestálosť, rôzna kvalita pôdy a hlavne fakt, že väčšina ľudí nemala možnosť pôdu vlastniť.

Július Flache – Po práci, 1935 – 1945, Stredoslovenská galéria

Július Flache pôsobil v Banskej Bystrici a pokúšal sa prepájať inšpirácie súdobým európskym maliarstvom s vizuálnymi a národopisnými špecifikami Horehronia. Podobne ako Edmund Gwerk sa zaujímal o metaforu človeka fyzicky aj duchovne ukotveného v živelnej prírode rodného kraja. Jeho obraz odpočívajúceho roľníckeho páru vystihuje zdrvujúcu únavu, horúčavu na poli, no zároveň takmer mýtickú vznešenosť ich údelu. Robustné telá muža a ženy sú maľované rovnakými farbami ako zem, seno či oblaky a pôsobia akoby uhnetené priamo z materiálu okolitej krajiny. Prázdna nádoba pri ich nohách evokuje žobrácky klobúk a naznačuje večnú neistotu plodov ťažkej roľníckej práce.

Pre jej význam sa vlastníctvo pôdy napokon koncentrovalo v rukách úzkej menšiny. Tí, ktorí mali k pôde prístup, sa jej držali a tí, ktorí nemali, hľadali iné možnosti, ako sa uživiť. Niektorí vyhľadávali činnosti a remeslá naviazané na pôdu. Iní sa presúvali do ťažby, služieb, represívnych zložiek a administrácie, len aby si zabezpečili zárobok, ktorý mohli vymeniť za výnosy z pôdy. Mnohí sa pokúšali získať pôdu násilím, alebo sa vydávali na ďaleké cesty hľadať nové územie, ktoré by ich uživilo.

Ernst Friedrich Grünewald – Dom prisťahovalca v severnej Amerike, 1825–1848, Galéria mesta Bratislavy

Súčasťou mýtu amerického divokého západu, ktorý sa naplno rozvinul počas 19. storočia, boli aj výjavy prisťahovalcov a kolonistov, odvážne a na vlastnú päsť „kultivujúcich“ nespútanú divočinu. Európska architektúra a technológie zdanlivo prinášali systém a poriadok do prírody obývanej kočovníkmi. Drancovanie prírodných zdrojov a rasovú diskrimináciu dlhodobo ospravedlňovala ideológia osudovej predurčenosti anglosaskej civilizácie ovládnuť a „poľudštiť“ kolonizované územia. Romantické maľby umelcov-imigrantov akými boli Albert Bierstadt alebo Thomas Moran, prezentovali americkú prírodu ako otvorenú náruč a zasľúbenú zem, no zároveň tak prispeli k jej popularizácii a k vzniku ochranárskych iniciatív a národných parkov.

Tento spôsob života pretrval viac než desať tisíc rokov a výraznejšie sa nezmenil až do nástupu priemyselnej revolúcie. Slovo revolúcia tu je použité veľmi správne. Nešlo totiž iba o technologický míľnik, ale o zásadnú premenu toho, ako a najmä kde žijeme.

Ľudia mohli nájsť obživu v novovznikajúcich továrňach a priemyselných oblastiach. Tí, ktorí nevlastnili pôdu, sa presúvali do miest. Nasledovali ich aj bývalí roľníci a námedzníci na poliach. S postupujúcou mechanizáciou sa v poľnohospodárstve znižoval objem nevyhnutnej ľudskej práce. Prisťahovalci v mestách nemuseli nič vlastniť, stačilo tvrdo pracovať. Továrne dokázali na území jedného políčka zamestnať stovky, niekedy až tisíce ľudí.

Gusztav Matz – Továreň v Krompachoch (detail), 1890 – 1903, Múzeum Spiša, Spišská Nová Ves

Industrializácia krajiny a rozvoj železiarskeho priemyslu mali po rakúsko-uhorskom vyrovnaní čiastočnú podporu od štátu. Kríza v metalurgii začiatkom 70. rokov 19. storočia však spôsobila zánik viacerých lokálnych zlievarní, valcovní a hámrov. Priemysel sa musel zmodernizovať a koncentrovať do väčších regionálnych centier. Vznikli tak obrovské železiarske komplexy v Krompachoch alebo Hronci-Podbrezovej, ktoré svojimi skladmi, obytnými komplexmi a vysokými komínmi natrvalo zmenili charakter krajiny. Spišský fotograf Gusztav Matz potreboval široký panoramatický záber, aby postihol celý rozsah krompašskej továrne.

Migráciu za prácou ovplyvnili aj čoraz dostupnejšie možnosti dopravy. Cestu, ktorá bola dovtedy extrémne drahá a niekedy trvala dlhé týždne, bolo možné absolvovať vlakom, parníkom a neskôr lietadlom za kratší čas a o niečo lacnejšie. Nové dopravné trasy umožnili vlnu emigrácií z dnešného Slovenska. Bez prístupu k úrodnej pôde boli v ešte stále vidieckej krajine možnosti obživy značne obmedzené. Pohyb znamenal šancu na vymanenie sa zo života v chudobe a neistote. Státisíce ľudí sa vydali hľadať obživu do USA, Brazílie či do Argentíny na obrovských zaoceánskych parníkoch. Emigranti posielali domov peniaze, prípadne sa snažili dostať svojich blízkych do nových miest. Niektorí sa napokon vrátili.

Miloš Slovák – Slovenskí vysťahovalci, 1911, Slovenská národná galéria

Český maliar a reklamný grafik Miloš Slovák žil desať rokov v USA, kde získal cenné skúsenosti s vizuálnym jazykom modernej reklamy, ktoré po návrate zužitkoval v práci pre podnik Baťa či farmaceutický koncern Františka Schnöblinga. Ako prisťahovalec prišiel zrejme do kontaktu s ďalšími emigrantmi z Rakúsko-Uhorska, keďže tento motív rozvíjal vo svojej maliarskej tvorbe. Na olejomaľbe z roku 1911 vidíme troch vysťahovalcov čakajúcich na uhorskej vlakovej stanici. Autor ich štylizuje typickými znakmi – bačovský širák, fajka, krpce, kožená vesta a batožina uviazaná v plachte. Vysťahovalectvo bolo spočiatku doménou mužov, ktorí časť zárobku zo sezónnych prác posielali naspäť svojim rodinám. V prvých dvoch dekádach 20. storočia emigrovalo viac než 400 tisíc Slovákov, z toho takmer všetci smerovali do Spojených štátov, najmä cez medzinárodný prístav v Hamburgu.

Nová koncentrácia ľudí vytvorila nové možnosti obživy. Obyvatelia v mestách potrebovali niekde bývať, niekde sa stravovať, obliekať, zabávať, relaxovať a cestovať. Niekto sa musel starať o deti, o bezpečnosť, zdravie, ale aj o administráciu a vymáhanie práva. Všetky tieto profesie navyše vyžadovali určitý systém vzdelávania. Mestá rástli a priťahovali ďalších a ďalších ľudí, zatiaľ čo sa vidiek, viazaný na prácu s pôdou a prírodnými statkami, vyľudňoval.

Karol Aufricht – Aj tak sme sa živili X., 1934, Slovenská národná galéria

Rast a zahusťovanie miest spôsobovali chaotický stret národností a spoločenských vrstiev. Sociálne rozdiely, nezamestnanosť, chudoba a nútená detská práca sa stali očividnou súčasťou koloritu mesta. Najpohotovejšie kritické svedectvá o spoločenských problémoch priniesla reportážna fotografia, ktorá nadväzovala na idey medzinárodných ľavicových hnutí. Karol Aufricht, Irena Blühová či Iľja Jozef Marko vytvorili fotografické cykly, ktoré nemilosrdne a bez prikrášlenia ukazovali surovú realitu života najchudobnejších občanov medzivojnovej Československej republiky. Zámerne neostré zábery, perspektívne skratky a otvorené kompozície nechali naplno vyznieť svoj drásajúci obsah.

Mohlo by sa zdať, že sa historicky silné puto pôdy a človeka pretrhlo. Nie je to však pravda. Na poli síce s motykou pracuje čoraz menej ľudí, avšak mnohí sa podieľajú na zabezpečení obživy nepriamo. Vyrábajú poľnohospodárske stroje, produkujú hnojivá, predpovedajú počasie, navrhujú obalové materiály, alebo hľadajú lieky na choroby zvierat. Balia potraviny, prevážajú, preclievajú, kontrolujú kvalitu, naskladňujú, propagujú, predávajú, znova balia, riešia odpad a tak stále dokola. Ľudia síce opustili vidiek, stále sú však súčasťou vzťahu s pôdou. Len iným spôsobom.

Podobný proces prebehol v rôznej intenzite prakticky v každej ekonomicky vyspelej krajine. Na území Slovenska mal však svoje špecifiká v podobe vládou nariadených opatrení arizácie, kolektivizácie a privatizácie. Tie výrazne zasiahli do postupnej premeny toho, kde ľudia žijú a ako sa živia. Predovšetkým kolektivizácia, ktorá išla ruka v ruke s industrializáciou, výrazne urýchlila presun ľudí z vidieka do miest, alebo dokonca odchod z vlastnej krajiny.

Mária Medvecká – Odovzdávanie kontingentu na hornej Orave, 1951

Odovzdávanie kontingentu bolo jednou z ikonických aktivít sprevádzajúcich kolektivizáciu – násilné znárodnenie majetku a pôdy. Štát organizoval roľníkov do družstiev, ktoré za svoju dedinu pravidelne odovzdávali vypestované potravinové „prebytky“. Optimistický obraz Márie Medveckej, za ktorý autorka získala Štátnu cenu Klementa Gottwalda, ukázal fiktívnu idylickú podobu tejto „slávnosti“. Tak, ako si komunistická strana predstavovala, že má vyzerať. Pravdivejšie emócie a strnulosť celého aktu zachytil Martin Martinček na rovnomennej fotografii z druhej polovice 50. rokov.

A tak boli aj ľudia na Slovensku súčasťou obrovských zmien súvisiacich so zmenou obživy, ktorú po stáročia poskytovala predovšetkým pôda. Prirodzenou súčasťou aj dôsledkom týchto zmien bola migrácia. Pohyb, ktorý znamená šancu človeka na zabezpečenie vhodných podmienok pre seba a svojich blízkych.