Gauguinove štočky1 objavil Štefánik počas expedície na Tahiti v roku 1910 a následne ich priviezol do Európy, aby ich ukázal svojim priateľom umelcom v Paríži. Jedným z nich bol František Tavík Šimon, ktorý založil Sdružení českých umělců grafiků Hollar a ako prvý pomáhal Štefánikovi štočky reštaurovať. So štočkami je spätá aj osobnosť Karola Vaculíka, vďaka ktorému má aj Slovenská národná galéria svojich „Gauguinov“.
Milan Rastislav Štefánik odišiel po štúdiách z Prahy do Paríža. Tam pracoval v observatóriu Meudon a voľný čas trávil s československými priateľmi z umeleckých kruhov. Vďaka Františkovi Tavíkovi Šimonovi sa dozvedáme niektoré detaily z tohto obdobia. Šimon vo svojom článku popisuje Štefánikov byt ako malé etnografické múzeum s pozoruhodnou zbierkou najrôznejších predmetov zo všetkých kútov sveta.
Prijímacia izba v byte M. R. Štefánika v Paríži, 1910 – 1918, autor fotografie: pravdepodobne René Boivin, zdroj: Slovenské národné múzeum – Múzeá v Martine
V spomienkach sa zmieňuje o Štefánikovej záľube v starožitnostiach, umeleckých predmetoch a návštevách výstav. „Vzpomínám, jak někdy s námi Štefánik chodíval do současných výstav… prošli jsme velkými boulevardy až k chrámu Madeleine a tam v blízkosti zašli jsme ještě se podívati na právě otevřenou výstavu obrazů Gauguinových v galerii Bernheimově.”2
Závan tropického raja a krásne Tahiťanky v exotickej prírode urobili na Štefánika silný dojem. Zasvätený do životných ciest umelca unikajúceho pred civilizáciou do lona prírody v odľahlom kúte sveta vyrazil Štefánik na expedíciu do Francúzskej Polynézie. Priatelia naňho apelovali, aby šiel po Gauguinových stopách. Počas budovania observatória na ostrove nadviazal Štefánik priateľské kontakty s miestnymi obyvateľmi a práve oni ho priviedli až k obydliu, kde Gauguinove štočky našiel: „Po bližším seznámení s ostrovany a navázání přátelských styků podařilo se Štefánikovi v chatrči jedné domorodé ženy – snad bývalé to milenky nebo ženy Gauguinovy – nalézti v plotě dvorku zastrčená prkénka s řezbami Gauguinovými. Pátraje dále našel u ženy i dřevěnou bohatě vyřezávanou dosu, již „prý” si Gauguin na tabák vyrobil. Jinde získal i velký relief řezaný do dřeva a tak získal slušnou kolekci Gauguinových prací pro svoji soukromou sbírku.”
Milan Rastislav Štefánik – Dievčatá pri kúpaní v potoku, 1910 - 1911, zdroj: Slovenské národné múzeum - Múzeá v Martine
Po návrate do Paríža Štefánik poprosil Šimona, aby mu pomohol očistiť a zreštaurovať jeho objavy. Vzhľadom na nevhodné umiestnenie v plote pod holým nebom boli značne poškodené. Šimonovi sa podarilo vytvoriť sériu odtlačkov na ručnom japonskom papieri. Štefánik plánoval drevorezy predať a finančne si tak prilepšiť po návrate do nákladného života v Paríži. Spolu so Šimonom obišli niekoľko galérií, no všade ich odmietli. Šimon sériu grafík ponúkol aj Modernej galérii v Prahe, avšak ani tam neuspel. Po návrate z Prahy preto vrátil Štefánikovi jeho „Gauguinov”. Spolu so štočkami sa stali súčasťou jeho súkromnej zbierky suvenírov a artefaktov vzdialených kultúr.
Štočky a drevorezy sa po Štefánikovej tragickej smrti dostali do zbierky Národnej galérie v Prahe. Tu zo štočkov vzniklo ešte niekoľko sérií odtlačkov, posledná v roku 1961. Veľmi zaujímavé sú farebné odtlačky Františka Koblihu, člena SČUG Hollar z tridsiatych rokov. V roku 1950 sa k štočkom ako zamestnanec Národnej galérie v Prahe dostal aj Karol Vaculík a zhotovil dve série odtlačkov. Jedna sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave a druhá v Etnografickom múzeu SNM v Martine. Karol Vaculík sa v roku 1952 stal riaditeľom Slovenskej národnej galérie a v roku 1957 galéria kúpila do svojej zbierky dvanásť drevorezov Paula Gauguina. Jeden z odtlačkov je farebný, presne ako zo série Františka Koblihu.
Paul Gauguin sa po zložitom medziobdobí v Európe v roku 1895 opäť vrátil na Tahiti. Hoci pôvodne plánoval pokračovať vo svojej ceste až na Markézy, napokon zmenil plány a na Tahiti zostal šesť rokov. Podľa Bengta Danielssona, Gauguinovho najprecíznejšieho životopisca, sa tak pravdepodobne rozhodol kvôli zhoršujúcej sa syfilitíde. Jeho zdravotný stav mu nedovoľoval cestovať ďalej.
Život na „scivilizovanom“ Tahiti nebol tou vysnenou idylou v divočine, po akej Gauguin túžil, no aj napriek svojej chorobe si tam opäť vytvoril pohodlné zázemie v pobrežnej osade Puna´auia, neďaleko hlavného mesta Papeete. Zakrátko si našiel mladú ženu Pau´uru3, vystriedal niekoľko zamestnaní a dokonca zohnal dosť peňazí na stavbu domu, na ktorý bol podľa všetkého veľmi hrdý.
Práve jeho dom sa stal predmetom sporov s domorodými obyvateľmi, ktorí často narušovali umelcovo súkromie. Nezáujem zo strany prokurátora Charliera z Papeete riešiť jeho problém zapríčinil, že Gauguin napísal prokurátorovi ostrý list do časopisu Les Guêpes. „Povzbudený záujmom, ktorý vyvolal písaním, rozhodol sa Gauguin urobiť si pomstu dvojnásobne sladkou: dá si za ňu aj zaplatiť. Preto zostavil štvorstranový, samozrejme ilustrovaný mesačník, ktorý pomenoval Le Sourire (Úsmev), a vytlačil 20 hektografických exemplárov. Väčšiu časť prvého čísla, ktoré vyšlo 21. augusta 1899, vyplnil útokom na tretiu osobu, o ktorej sa nazdal, že sa k nemu zle zachovala v období jeho poníženia, keď bol kresličom konzula Goupila. ...už po piatich číslach zmenil podtitul Le Sourire z ‚Vážneho časopisu‘ na ‚Nezbedný časopis‘.“
Gauguinov mesačník čítali hlavne papeetskí mešťania, ale aj politickí protivníci ľudí, s ktorými mal umelec konflikt. Katolícka strana využívala tento časopis na boj s evanjelickou stranou, ktorá však za svojimi rivalmi v ničom nezaostávala. Katolícka strana na Tahiti bola pri moci od roku 1890 a keď v roku 1899 hrozilo, že ju získajú jej protivníci, majiteľ Les Guêpes najal práve Gauguina ako redaktora, aby viedol ich mediálnu kampaň. Keďže Gauguinov časopis Le Sourire predstavoval len malý náklad, ktorý nikdy nepresiahol 21 exemplárov a zisk z predaja sotva pokryl náklady, Gauguin vďačne prijal miesto redaktora. Nepriatelia katolíckej strany boli napokon aj jeho nepriateľmi a tak sa nezdráhal viesť s nimi mediálnu vojnu.
Po odchode guvernéra Galleta sa zdalo, že Gauguin je ako redaktor Les Guêpes naozaj úderný, keďže za odchod politického oponenta si pripisoval zásluhy. Vydávanie vlastného, ručne vyrábaného časopisu Le Sourire, bolo pre Gauguina v tom čase už len príťažou. Sám do neho písal príspevky, ilustroval, vyrezával štočky, rozmnožoval ho aj distribuoval. Kvalita tlače jednotlivých výtlačkov kolísala. To všetko bolo neporovnateľne namáhavejšie, než práca redaktora v Les Guêpes. V apríli 1900 vydal posledné číslo, aby sa mohol naplno realizovať v Les Guêpes ako redaktor posmešných stĺpcov. Gauguin si užíval svoju politickú kariéru – často pre straníckych kolegov organizoval vo svojom dome v Puna´auia divoké večierky, kde bol vždy dostatok jedla, liehovín aj mladých Tahiťaniek.
Z jeho pôsobenia v katolíckej strane a písania v Les Guêpes sa zdá, že sa Gauguin napokon stal typickým kolonistom a slúžil mocenským záujmom a exploatačnej politike. Paradoxom je, že z Európy odišiel, aby pred týmto všetkým unikol.
Keď už Gauguina život na Tahiti omrzel, rozhodol sa uskutočniť svoj starý plán odísť na Markézy. Jeho životopisec Danielsson pátral po príčinách tejto zmeny: „...dôvody uvádza aj jeho priateľ a sused Pierre Levergos: ,keď Gauguin odchádzal na Markézy, chcel, aby som šiel s ním a robil mu kuchára. No do mojich povinností by bolo patrilo aj ošetrovanie jeho otvorených infikovaných rán na nohách a mne bolo zle len keď som sa na ne pozrel, preto som ponuku odmietol. Vravel, že práve pre rany na nohách odchádza z Tahiti. Nijaká tahitská žena s ním už nechcela spávať. Na Markézskych ostrovoch sú ženy primitívnejšie a chudobnejšie, teda tam bude mať lepšie predpoklady‘“.
Romantické predstavy o umelcovi, aké vzbudzujú jeho obrazy či jeho zápisky z prvého pobytu na Tahiti4, sa ešte viac rozplývajú, keď sledujeme jeho uvažovanie o „primitívnosti“ ostrovanov. V septembri 1901 nastúpil v papeetskom prístave na loď a na Tahiti zanechal svoju vahini5 Pau´uru s dvojročným synom Emilom. Bola to možno práve ona, kto dal Štefánikovi pri jeho výprave, „Kokého“ štočky a drevorezy. Možno sa ešte čudovať, že po tom všetkom skončili zastrčené v plote?
Štočky zo série vytvorenej pre časopis Le Sourire sú svedectvom rozporuplného obdobia v umelcovom živote. O troch grafikách s nápisom Le Sourire s istotou vieme, že vznikli ako hlavičky Gauguinovho časopisu v rokoch 1899 až 1900. Ostatné motívy boli pravdepodobne tiež tlačené v časopise.
Prevedenie jedného z jeho drevorezov s manželkou Pau´urou Ležiaca Tahiťanka odkazuje na jeho maľbu z roku 1886. Pau´ura pôvodne pózovala pre obraz Te Arii Vahine, kde leží ako Olympia. Názov je prekladaný ako kráľova manželka. V porovnaní s obrazom, v drevoreze niektoré detaily zanikajú, iné sú zjednodušené alebo nahradené iným dekoratívnym prvkom.
Výrazné čierne línie a vnútorná kresba tvoria vizualitu typickú pre Gauguinove drevorezy. Čierne plochy raz predstavujú línie, inokedy tieňovanie alebo šrafovanie. Gauguin bol grafik samouk a na drevorezoch pracoval intuitívne, podľa vlastného vkusu a cítenia vychádzajúceho zo skúsenosti s maľbou. Inšpiroval sa zrejme vizualitou polynézskych tetovaní, hoci technologicky si skôr osvojil postupy japonských drevorezov. Polynézske vplyvy najlepšie ilustruje novotlač Ženy z našej malej kolekcie.
Soyez amoureuses vous serez heureuses (Buďte zamilované, budete šťastné) predstavuje zjednodušenú variantu jeho veľkého polychrómovaného drevorezu z roku 1889. Gauguin tento výtlačok spolu s ďalšími trinástimi (ktoré vytvoril v období medzi 1898 – 1899) poslal v roku 1900 obchodníkovi Vollardovi do Paríža. Všetky postavy v tomto námete zastupujú gauguinove vahine alebo ženy z jeho minulosti. Postavy sú súčasťou symboliky života a smrti. Vyrezávanú dosku Buďte zamilované, budete šťastné neskôr vystavil aj pri vchode do svojho Domu rozkoše na Markézach.
Raj vyrytý do štočku je posledným zastavením. Opäť predstavuje zoskupenie viacerých motívov z Gauguinovych úspešných malieb. Medzi dekoratívnymi prvkami vidíme sochu tahitskej mesačnej bohyne Hina, sediace Tahiťanky , aj postavu tzv. „venuše“ či Evy v rajskej záhrade – častej postavy z Gauguinovych malieb.
Ako sa neskôr dozvedáme z Gauguinovej biografie, umelec plánoval návrat do Európy, aby si liečil pohlavnú chorobu. Na starý kontinent sa však už nevrátil. Hoci ho to stálo veľa utrpenia, dosiahol to, o čo sa v skutočnosti tvrdohlavo celý život usiloval – stať sa uznávaným umelcom. To, čo nás fascinuje na jeho obrazoch – túžba po ideáli krásy nepoškvrnenej neresťami modernej civilizácie – možno našiel a zažil iba na krátky okamih, počas svojho prvého pobytu na Tahiti. Jeho posledné roky sú poznačené chorobou a dekadenciou.
Keď sa o maliarovom zámere návratu dozvedel jeho známy Daniel de Monfried, napísal mu: „Je možno se obávat, že by váš příchod pokazil práci, vynaloženou na vytvoření Vašeho obrazu v povědomí veřejnosti: dnes jste úžasný, legendární umělec, který z hlubin Oceánie posílá svá ohromující nenapodobitelná díla, dovršená díla velkého člověka, jenž takřka odešel ze světa. Vaši neprátelé mlčí, neodvažují se vás napadat, vždyť jste tak daleko! Nesmíte se vrátit! Krátce, těšíte se nedotknutelnosti velkých mrtvých, dostal jste se do dějin umění.“
Cez prípad Paula Gauguina ako produktu trhu s umením sa dotýkame aj filozofického problému, ktorý vo svojej štúdii Smrť autora (1967 - 1968) predstavil Roland Barthes. Výklad diela hľadáme u autora, akoby išlo o stotožnenie umelca s jeho tvorbou. Príbeh umeleckej osobnosti však v určitom momente opúšťa samotného autora, žije si svojím vlastným životom a jeho dielo sa stáva nositeľom ideálov a hodnôt, ktoré doň ako publikum vkladáme.
Poznámky:
1: Štočok (z nemčiny r Druckstock) je tlačiarenská forma (drevená doska), do ktorej sa vyryje / vyreže obraz. Na opracovaný štočok sa nanáša farba a následne sa odtláča na určený povrch, najčastejšie papier alebo textil, ručne alebo pomocou tlačiarenského lisu.
2: T. F. Šimon neuvádza, v ktorom roku so Štefánikom navštívili Gauguinovu výstavu, no píše, že už v tej dobe Štefánik pomýšľal na cestu do zámoria. Galéria Bernhard-Jeune sa v roku 1906 presťahovala na roh bulváru de la Madeleine neďaleko chrámu St. Madeleine. Gauguinova výstava „asi 30tich” obrazov v parížskej galérii Bernheim-Jeune sa pravdepodobne konala niekedy po Gauguinovej veľkej retrospektíve na Jesennom salóne (Salon d'Automne) v roku 1906, možno až v čase, keď Štefánik očakával rozhodnutie o svojej ceste na Tahiti. Štefánik totiž v roku 1907 požiadal o vybudovanie nového observatória na Tahiti, aby tam pozoroval Halleyho kométu.
3: Počas svojho druhého pobytu na Tahiti (1895 – 1901) Gauguin síce dal zavolať svoju prvú ženu Teha´amanu, známejšiu ako Tehura (z knihy Noa Noa), ale po pár dňoch nechala Gaugina napospas prebiehajúcej syfilitickej nákaze v jeho narýchlo postavenej chatrči na pobreží v Puna´auii. Preto si Gauguin našiel novú vahini Pau´uru, len štrnásťročnú Tahiťanku, ktorá s ním žila až do odchodu na Markézy v 1901.
4: Gauguinove zápisky z prvej cesty na Tahiti boli publikované už v roku 1897 v La revue le Blanche pod názvom Noa Noa. Na vydaní spolupracoval s Moricom Charlesom, prvýkrát vyšla knižne v máji 1901.
5: Vahine v Tahitčine a nárečiach centrálnej Polynézie znamená žena alebo manželka.
Použité zdroje:
Danielsson, Bengt: Gauguin na Tahiti a Markézách. Praha : Vyšehrad, 1983.
Danielsson, Bengt: Gauguin v Polynézii. Bratislava : Obzor, 1969.
Sýkorová, Libuše: Paul Gauguin: dřevořezy. Praha : Národní galerie v Praze, 1963.
Šimon, Tavík František: Štefánik po Gauguinovych stopách na Tahiti. In Hollar, 1937, č. XIII.
Fotografie poskytlo Slovenské národné múzeum – Múzeá v Martine.
