Na čo čakám? Na výsledok, na príležitosť, na zmenu? Koľko času presedím čakaním, vyčkávaním, dúfaním? Ten správny moment, ako Godot, nemusí nikdy prísť. Strach a neistota ma pripútali k stoličke a presvedčili, že je na čo čakať. Na niečo, na čokoľvek...
Čakanie, pasivita a nemožnosť komunikácie patria medzi kľúčové motívy v tvorbe Milana Paštéku (1931 – 1998). Maľba Červená stolička aj bez znalosti autorského kontextu prehovára tvarmi, farbami a atmosférou. Neurčitý, takmer dvojrozmerne pôsobiaci priestor je preťatý na svetlú a tmavú časť, ktoré akoby existovali vo vzájomnom protiklade. Obojstranná červená stolička na ich rozhraní pripomína obrátené grécke písmeno psí. Svetlú stranu obrazu vypĺňa sediaca postava, zrejme mužská, so sklonenou hlavou a rukami v lone. Chrbtom k nej sedia v tmavej časti maľby ďalšie tri postavy, kaskádovo ustupujúce do tieňa. Táto trojica môže predstavovať rôzne „fázy” tej istej postavy, postupne sa strácajúce v tme ako stopa pohybu na fotografii s dlhou expozíciou.
Atmosféra obrazu je introspektívna, priam meditatívna. Reč tela postáv a vizuálne kontrasty evokujú smútok, zamyslenie, možno úzkosť. Vo vzduchu visí čosi nedopovedané. Stolička – jediný pevný a zreteľne ohraničený tvar – predstavuje akúsi bariéru medzi dvoma svetmi. Je na divákoch, či zo zobrazených protikladov vyčítajú medziľudské neporozumenie a odcudzenie, alebo budú dve polovice výjavu interpretovať ako svet fyzický a psychický (podvedomie), prípadne ako súčasnosť verzus minulosť.
Milan Paštéka – Červená stolička, 1988, Slovenská národná galéria
Pri prozaickom, doslovnom čítaní vidíme jednoducho čakáreň. Ak však pre nás obraz rozpráva príbeh ľudských vzťahov, cítiť z neho ono dobre známe napäté ticho predznamenávajúce konflikt alebo jeho smutnú dohru. Môžeme v ňom spozorovať samotu, ktorá človeka neopúšťa ani v prítomnosti iných ľudí. Tento pocit umocňujú anonymné postavy bez tváre.
Pokiaľ scéne priznáme iba jedného protagonistu, v ľavej časti zdanlivo blednú a miznú jeho tiene, akýsi duševný odpad, ktorý za sebou zanecháva. Predošlé verzie seba samého, postupne vytláčané do zabudnutia. A možno sa vôbec nestrácajú, ale naopak kopia na seba, znásobujú sa a naberajú na váhe ako nechcená psychická batožina. Len stolička tu tvorí stabilný a ľahostajný bod, nezávislý od hmlistej neurčitosti ľudských emócií. Predstavuje akúsi kotvu k skutočnosti? Alebo je zrkadlom odhaľujúcim zamlčané pozadie tichej každodennosti?
Milan Paštéka – Čakajúci, čakáreň, 1986, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa
Milan Paštéka bol zástancom voľnej interpretácie svojich diel. Prílišná konkrétnosť alebo „dohotovenosť“ obrazu by podľa neho mohla zadusiť práve to najživšie a najzaujímavejšie. Ambivalentný duch namaľovaného tu odráža akúsi večnú nedokončenosť ľudského ja. O svojej tvorbe autor tvrdil: „Keby som dokázal slovami vysvetliť svoje obrazy, nemalo by zmysel ich maľovať.“
Milan Paštéka – Modré čakanie, 1988, Oravská galéria
Jeho postavy nepotrebujú príbeh ani mená. Provizórne názvy diel len málokedy napovedajú, čo sa na plátne skutočne deje. Funkciu rozprávača preberá ťaživá nálada výjavu, vzťahy medzi postavami a spôsob ich zobrazenia. Bezútešný klaustrofobický priestor, v ktorom akoby zastal čas, pôsobí takmer ako väzenie – či už hmotné alebo duševné. Svojou strohosťou pripomína tiež divadelné pódium. Postavy na obraze sa zrejme poznajú, no nie sú schopné úprimne komunikovať. Ich vzájomné putá sú deravé.
Milan Paštéka – Čakanie III., 1981, Považská galéria umenia
Ľudská bytosť vyjadruje v Paštékovom obrazovom svete stav, rozpoloženie, potenciál. Telo je prepojené s vedomím, tvarované túžbami a starosťami, spútané reťazami, ktoré si samo vytvára. Paštékov človek sedí osamotene v byte, čaká na úrade, poneviera sa v prázdnote, je pomaly unášaný v čase a priestore. Autor touto zdanlivou pasivitou zvýrazňuje hromadiace sa napätie a útočí na ľahostajnosť sebaklamu.
V jeho skoršej tvorbe ešte možno rozoznať konkrétne typy a charaktery (vidiečan, cirkusant, partizán), no tie sa postupne zovšeobecňujú a presahujú svoju fyzickú podobu smerom dovnútra. Ostávajú iba masívne, trochu nemotorné telá, v ktorých sa snúbi sila a nemohúcnosť. Hlava je neraz akoby odlúčená od tela — zmenšená, odvrátená či ukrytá – s prázdnou anonymnou tvárou. Ruky ako prostriedok dotyku a kontaktu sú, naopak, často zvýraznené a detailné.
Milan Paštéka – Priestor v tiesni, 1984, Galéria umenia Ernesta Zmetáka
Oproti tvorbe autorov tzv. novej figurácie, ktorých groteskný prístup k ľudskej postave môže niekedy pôsobiť kruto a šokujúco, je Paštékova vizuálna irónia pokojnejšia, neodsudzujúca, akoby chápavejšia. Jeho ľudia v niečom pripomínajú tých Jankovičových – deformovaných, niekedy ponížených, ale stále čímsi dôstojných. Iróniu obracia maliar aj proti sebe – on sám je tým sediacim človekom v prázdnej miestnosti, prečkávajúcim dobu nehybnosti a letargie.
Milan Paštéka – Torzo, 1983, Oravská galéria
„To strašné voči nám, tak kruto výsmešné, je realita – svet. To uhýbavé, nepolapiteľné, smrteľne nebezpečné je skutočnosť. Večná hádanka. Ak nie sme celkom naivní, opovážime sa vysloviť tajomstvo, a pokým nestratíme poslednú kvapku súdnosti, musíme sa v trýzni znemožniť.“
Stolička, ten všedný a prehliadaný predmet, má v Paštékovej tvorbe špeciálne postavenie. Objavuje sa opakovane ako jeden z mála konkrétnych a rozpoznateľných objektov. Človek je k nej „prilepený“, niekedy akoby do nej takmer vrastal. Stolička môže okrem čakania symbolizovať aj ukotvenie v priestore (sedím, neodchádzam) či akési udomácnenie. Podmieňuje tiež určitú – pre autora zrejme zaujímavú – polohu tela, ako sediaci model v ateliéri. Prázdna stolička značí možnosť prítomnosti človeka a zdôrazňuje tak aj jeho absenciu. Je to nástroj prispôsobený ľudskému telu, v istom zmysle odraz, neživá inverzia.
Milan Paštéka – Materstvo, 1983, Oravská galéria
Milan Paštéka – Zátišie s modrou stoličkou, 1983, Galéria umenia Ernesta Zmetáka
Červená stolička na obraze z roku 1988 je ešte schematickejšia než ostatné. Jestvuje už takmer iba ako znak. Pokiaľ v nej naozaj vidíme obrátené písmeno psí, to symbolizuje nehmotnosť, nemateriálnosť a tiež paranormálno. V kvantovej fyzike reprezentuje stav častice oscilujúcej medzi rôznymi „možnosťami“ bytia. Či to platí aj pre človeka na Paštékovom obraze, ostáva otvorené.
Farba a gesto, ktorým ju autor nanáša na plátno, zohrávajú výraznú symbolickú a emocionálnu rolu. Farba priznáva svoju hmotu, jej plochy sú vírivé a čmuhovité, tvoria opticky zaujímavý terén. Vnútri tela je farebná hmota živelnejšia a chaotickejšia, mimo telo sa stáva homogénnou, aj keď stále nie statickou. Maliarske gesto neustále narúša nepevné kontúry tvarov a okolitý priestor akoby ich do seba vťahoval. Na obraze farebne súperia odstredivé a dostredivé energie, telesnosť s duchovnom, poriadok živého a neživého sveta. Červená stolička patrí so svojimi rozmermi 150 x 200 cm medzi autorove rozmernejšie diela, ide preto o súboj vskutku monumentálny.
Milan Paštéka – Červená stolička (detail)
Pre Milana Paštéku bola maľba vyjadrením prirodzenosti, a tým aj cestou k slobode. V stiesnenej normalizovanej krajine, kde bolo zakázané vystavovať obrazy pripomínajúce „výplody úpadkového západného výtvarného umenia“ (1), hľadal trpezlivo a opakovane čriepky pravdy v hlbinách obrazotvornej imaginácie. Varioval tie isté motívy a postupne sa prepracúval k ich podstate. Svoje výtvarné úsilie označil ako „potýkanie sa so sebou samým“ – sebaspoznávanie a zbavovanie sa všetkého naučeného. Medzi najzaujímavejšie témy radil stratený čas. Nielen svoj, ale stratený čas mnohých. Jeho obrazové postavy, zamrznuté v pustých izbách, môžu svoj čas strácať už naveky.
Milan Paštéka – Interiér, 1981, Oravská galéria
„A možno sa ticho zjaví celkom prirodzene, stačí, ak sa zastavíš, zatvoríš oči a ohmatáš prázdnotu okolo seba. Len v tichu sa začne nebadane napĺňať priestor tým, čo ešte nemá vlastnosti, čo neprúdi zo spomienok, čo nepodlieha tlaku času a formou sa blíži až k nejestvovaniu. Ticho napĺňa priestor bez tvaru a zvuku zázračným“.
Milan Paštéka – Červená stolička, 1989, Slovenská národná galéria
Milan Paštéka (1931 – 1998) bol spoluzakladateľom umeleckej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorej po niekoľkých výstavách v 50. a 60. rokoch zakázal komunistický režim verejne prezentovať svoju tvorbu. V roku 1972 ho vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Náležité uznanie sa mu dostalo až v období po Nežnej revolúcii.
Okrem maľby, kresby a grafiky sa venoval aj filozofii a pokúšal sa o preklad knihy Čo malovať od Jeana-Francoisa Lyotarda. Medzi jeho maliarske inšpirácie patrili Paul Cézanne, Constant Permeke, Alberto Giacometti, Jean DuBuffet či Francis Bacon.
Magdaléna Robinsonová – Milan Paštéka. Portrét, 1969–1970, Slovenská národná galéria
(1) Citát z komentáru Rudolfa Strechaja, predsedu Zboru povereníkov, o výstave Skupiny Mikuláša Galandu z roku 1968. V komentári určenému Viliamovi Šalgovičovi, vedúcemu IV. oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, odporúčal venovať výtvarníkom skupiny „zvýšenú výchovnú pozornosť“.
Použité zdroje:
RUSINOVÁ, Zora: Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení. Bratislava : SNG, 1995.
BARTOŠOVÁ, Zuzana: Milan Paštéka : Sondy. Bratislava : SNG, 1990.
BAKOŠ, Ján; PAŠTÉKA, Milan: Tri dimenzie obrazu. Bratislava: rodina Milana Paštéku, 2016.
BAKOŠ, Ján a kol.: Milan Paštéka. Levice : K.K.Bagala, L.C.A., 2001.