– Ľudovít Fulla, Okamihy a vyznania, 1983
Keď sa v 50. rokoch musel Ľudovít Fulla stiahnuť do ústrania a čelil obvineniam z „formalizmu nacionalistického charakteru“, ilustrovanie sa preňho stalo nielen prostriedkom obživy, ako v mladosti, ale z núdze cnosťou. Piate desaťročie vôbec prialo obdobným únikovým stratégiám z osídel metódy socialistického realizmu do „námetov rozprávkovo-žánrových“.
Martin Benka, tiež spočiatku obeť vulgárnej a dogmatickej kritiky, ilustroval prostonárodné slovenské povesti a už od konca štyridsiatych rokov sa venoval špecifickej záľube, tvorbe archaického slova(e)nského písma, ktorým výrazne ovplyvnil historizujúce tendencie v úžitkovej a knižnej grafike, čo malo v jeho obrazoch a ilustráciách okrem estetickej aj výchovnú úlohu.
Aj vo Fullovom prípade – ako písal Karol Vaculík – „únik do ríše rozprávok, ľudovosti, humoru, lyrickej nežnosti a fantasknosti nebol celkom márny.“ (Vaculík 1965). Ilustratívnosť zväzujúca jeho voľnú tvorbu tých čias sa tu, naopak, mala stať výsadou.
Príležitosť ilustrovať jeden zo základných súborov ľudovej slovesnosti sa mu prvýkrát naskytla roku 1952, v čase, keď mal už za sebou bohatú prax na poli krásnej knihy. Zásluhou jedinečného obrazového sprievodu vzniklo zo Slovenských rozprávok klasické dielo detskej literatúry, ktoré svojím významom prekročilo hranice Slovenska.
V 50. rokoch Fulla intenzívne ilustroval detskú literatúru. Podobný spôsob riešenia ilustrácií využil aj v ďalších výberoch rozprávok: Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1954), Perečko belavé, červený dolomán, v Zborníku zbojníckej a ľudovej poézie (1955), O dvanástich mesiačikoch Samuila Maršaka, Na veselej posiedke Márie Rázusovej-Martákovej (1956), Janko Hraško a iné rozprávky (1957), Trojruža (1963). Kultivovanou formou dvíhal latku výtvarnej úrovne kníh pre deti a mládež.
Fulla mal k deťom prirodzený a hlboký vzťah už od mladosti. Z jeho životopisu je známy fakt, že ako absolvent umelecko-priemyslového školenia navrhoval v 20. rokoch ručne maľované drevené hračky. Bohužiaľ, nezachovali sa. O ich podobe sa môžeme dozvedieť z fotomontáže Propagačný obraz publikovanej v Súkromných listoch Fullu a Galandu (č. 2, 1930).
Neskôr, začiatkom 70. rokov, keď už žil a tvoril vo svojej galérii v Ružomberku, si na tieto staré drevené hračky spomenul tak, že ich dal podľa svojich návrhov vyrobiť (Psíčkovia, Mestečko) a dokonca ich namaľoval na margo svojho obrazu Klauni (1973).
Ľudovít Fulla deti učil, s mládežou pracoval na ŠUR-ke, detskou tvorivosťou sa programovo inšpiroval – napr. technikami vystrihovania a lepenia farbených papierov, kolážovaním atď. V súvislosti s prípravou na ilustrovanie Dobšinského Slovenských rozprávok vznikla pravdepodobne aj séria maľovaných papierových leporel na rozprávkové motívy zachovaná v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku.
Leporelá vizuálne a aj motívmi pripomínajú vtedajšiu ilustrátorskú tvorbu, svoj prejav však Fulla zákonite zjednodušil a prispôsobil účelu, ktorému boli určené. Vychádzali v rokoch 1956 – 1959 v družstve Tvar ako Vystrihovačky od uja Fullu (Červienočka, Radúz a Ľudmila, Rozprávka o ježibabe, Snežienka a Ruženka, Kurínček, Povesť o zakliatej hore).
Leporelá názorne svedčia o tom, že sa Fulla rád hral a túto hravú črtu svojej tvorby venoval tiež deťom. Vidieť, že neopovrhoval ani tou zdanlivo najdrobnejšou úlohou.
Viac o tvorbe Ľudovíta Fullu nájdete v chat aplikácii a v kolekcii k výstave Filla – Fulla, v článkoch venovaných jeho pôsobeniu v 30. rokoch aj jeho neskorej tvorbe a v spomienkovom videu z dielne Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku.
Dielo na titulnom obrázku: Ľudovít Fulla – Vojak na pobreží, Ilustrácie ku knihe Janko Hraško a iné rozprávky, 1957
Zdroj: