Samostatné Československo vzniklo 28. októbra 1918, ešte počas prvej svetovej vojny, ktorú pomohlo ukončiť svojimi nárokmi na zvrchovanosť a sabotovaním armádnej logistiky Rakúsko-Uhorskej monarchie. Keďže Československo ležalo v ohnisku národnostných pnutí medzivojnového obdobia, jeho hranice sa viackrát zmenili. Rozdiely v historických osudoch českého a slovenského národa počas 20. storočia mali vplyv aj na ich vzájomné vzťahy, vedúce až k vzniku „falošnej" federácie počas socializmu a kulminujúce v jej rozpade v 90. rokoch.
Vzájomnosť Čechov a Slovákov bola v turbulentnom období svetových vojen geopolitickou výhodou, realita však nezodpovedala víziám národných dejateľov. Zatiaľ čo sa v českom priestore zvykne spomínať na obdobie Prvej republiky ako na akýsi „zlatý vek", slovenská skúsenosť bola poznačená frustráciou. Prvá republika patrila medzi najúspešnejšie štáty vo svojom okolí – územie ČSR predstavovalo takmer 70% priemyslu bývalej monarchie, hoci malo iba štvrtinu jej obyvateľstva. Väčšina však bola sústredená na českých územiach, pričom na Slovensku priemyselná výroba stagnovala a nedosiahla predvojnový stav.
Postupný odliv priemyslu a technológií smerom na západ krajiny, spolu s nestabilitou svetovej ekonomiky (krízy v rokoch 1921–1923 a 1929–1933) zapríčinili vysokú nezamestnanosť a veľkú vlnu vysťahovalectva. Nerovnováhu prosperity Čechov a Slovákov potom zneužili nacionalistické demagógie v predvoji druhej svetovej vojny, ktorá tieto dva národy rozštiepila ešte viac.
Keď sa po druhej svetovej vojne v roku 1947 obnovilo Československo, nerovnováha nezmizla, ťažisko moci sa však presunulo ďaleko na východ do Moskvy. Totalitná homogenizácia východného bloku síce zotrela niektoré rozdiely, spokojnosť národov však bola viac menej vynútená. Slovenské snahy o emancipáciu v spoločnom štáte boli postulované už počas SNP v r. 1944, šanca na ich naplnenie prišla až počas experimentu obrody socializmu v roku 1968. Jedným z výdobytkov „socializmu s ľudskou tvárou“ mal byť zákon o federatívnom usporiadaní ČSSR so snahou priniesť obom národom rovnoprávnosť a suverenitu.
Spoločenská atmosféra počas prípravy federácie a situácia v ktorej sa realizovala boli však diametrálne odlišné. Intervencia ozbrojených síl Varšavského paktu (21. august) násilne ukončila obrodný proces a prehĺbila spoločenskú diferenciáciu. Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, napokon prijatý 27. októbra 1968 – takmer presne 50 rokov od vzniku spoločného štátu – zmenil štruktúru vlády, bol však čoskoro (v roku 1970) modifikovaný v prospech právomocí sovietskeho centra a stal sa takpovediac nástrojom veľmocenskej politiky Moskvy. V českých krajinách bol navyše nie celkom oprávnene vnímaný ako plánovaná súčasť normalizácie, čo prispelo k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi.
Nasledujúce dve desaťročia sú označované za vládu „šedej zóny“, vek nehybnosti a konformizmu, ľudovo tiež tzv. „socializmus s husou kožou“. Prišli lacné úvery, zlepšenie životnej úrovne, populačný boom, veľké budovateľské projekty (panelové sídliská, ropovody, diaľnice), to všetko ale za cenu spoločenskej stagnácie, neslobody a úpadku kultúry, vedy i umenia.
Mnoho výtvarníkov sa podobne ako zvyšok populácie tvárou v tvár cenzúre utiahlo do súkromia. Ich ateliéry sa často stali útočiskom pre utopické či futurologické vízie, ako formy tvorivého úniku a svedectvá o spoločenských frustráciách v dielach bez šance na skorú publikáciu. Médiom pre šifrované vyjadrenie problémov s vlastnou geografickou identitou boli okrem iného aj mapy, práca s kartografiou a subverzia jej konvencií. Autori presúvali, premenúvali a inak menili krajiny, čím si aspoň symbolicky privlastňovali vplyv na ich hranice a kultúrno-politické významy. Jedným z takýchto manipulátorov máp bol aj sochár, grafik a maliar Jozef Jankovič.
Jozef Jankovič - Československo I., 1972, Slovenská národná galéria
Jozef Jankovič - Československo II., 1972, Slovenská národná galéria
Jankovičov myšlienkový experiment nazvaný Československo I. a II. pôsobí s odstupom času úsmevne a nadnesene, cez optiku normalizačnej letargie roku 1972 sa v ňom však objavujú smutné, až dojímavé podtóny. Dielo obsahuje vysvetľujúci text s nadpisom „Návrh definitívneho riešenia európskych problémov" a jeho pointou je presun celého územia Československa do Tichého oceánu alebo Karibského mora.
Jozef Jankovič - Československo I., 1972, Slovenská národná galéria
Prázdny priestor v strednej Európe by bol zaliaty vodou z Dunaja a vzniklo by tak vnútrozemské more s navrhovaným názvom „More mieru". Táto „veľkolepá rekreačná oblasť" by ušetrila peniaze a čas dovolenkárom, odkázaným na cestovanie k moru do Bulharska či Juhoslávie a zároveň by more „prispelo k spolužitiu štátov s rôznym spoločenským zriadením".
Česko a Slovensko by sa stali samostatnými ostrovmi, boli by ale v dostatočnej blízkosti na opätovné vytvorenie federácie. Z pohraničných miest a obcí by sa stali prístavy a prímorské destinácie a nastala by tak rovnomernejšia industrializácia oboch krajín. Prvé dielo znázorňuje Česko a Slovensko ako ostrovy v mori, s vyznačenými názvami nových prístavov, druhé dielo ukazuje „More mieru“ v Európe s novovzniknutými turistickými destináciami v okolitých krajinách. Je vidieť snahu o dojem kartografickej presnosti, v menšom rámiku sa nachádza aj schéma terénnej elevácie. Obidve diela sú vytvorené tušom a pastelom na papieri.
Detail diela Československo I. [zoom]
Naivne radikálna vízia v tomto „diptychu“ sa dá vnímať ako vtip či akási ústretová irónia, dômyselne však v sebe zahŕňa kritiku neslobody a marazmu studenej vojny, kamuflovanú ako nevinnú hru s atlasom. Presun vlastnej krajiny do Karibiku je extrapoláciou úniku z totalitnej šedivosti a z neustáleho napätia okolo železnej opony. Predstavuje tiež dotiahnutie myšlienky osamostatnenia ČSR do logického extrému, v spojení s vlastnou predstavou lepšej federácie, kde by ideál suverénneho spolužitia nezlyhal.
Vyrezanie Československa z mapy Európy môže tiež poukazovať na stav izolácie, obmedzenie cestovania a kultúrnej výmeny medzi Východom a Západom. Názov „More mieru“ znie ako paródia na obľúbené výrazy socialistickej propagandy. V diele ale cítiť aj určitý optimizmus, vieru v riešenie problémov hoci svojráznou, ale zato veľkorysou formou.
Jozef Jankovič - Československo II., 1972, Slovenská národná galéria
Detail diela Československo II. [zoom]
Federácia nakoniec neprežila dlho po rozpade východného bloku. Jej rozdelenie sa označuje za výnimočne mierovú a príkladnú dohodu. Na Slovensku nastal po rozdelení posun k autokracii a izolácii v podobe mečiarizmu, v Českej republike dochádzalo k experimentovaniu s pomerne radikálnou Klauovskou odrodou kapitalizmu. Dnes už je predstava opätovného spojenia českej a slovenskej krajiny skôr úsmevná, aj keď vzájomné vzťahy týchto dvoch národov sú veľmi dobré.
Július Koller - Škoda ČSSR, 1975, Slovenská národná galéria
Použité zdroje:
Daniela Čarná, Lucia Gregorová – MAPY/ MAPS. Umelecká kartografia v strede Európy 1960 - 2011
Historický ústav SAV – Historický časopis 41, 1993, č. 4