Dorota Sadovská (1973) vstúpila na výtvarnú scénu v polovici 90. rokov 20. storočia. Programovo pracuje predovšetkým s maľbou, ktorú prepája s fotografiou, videom a ďalšími médiami. Svojou tvorbou sa pokúša navodiť komunikáciu a reflektovať fenomény súčasnosti. Nachádza si prostredie a ľudí, ktorí ju inšpirujú a najmä – aj ona chce oslovovať. Témy interpretuje prostredníctvom živého, aktuálneho vizuálneho jazyka v snahe pretlmočiť svoj subjektívny uhol pohľadu.
Telo a jeho zobrazovanie tvorí ústredný bod jej programu. Upútala odvážnym spracovaním ikonografie kresťanských svätcov v sériach Cyklus svätých (v zbierke Linea v Slovenskej národnej galérii) a Krátky telesný slovník svätých (v zbierkach Nitrianskej galérie). Základným kompozičným prvkom je tu obnažená ľudská figúra stvárnená v prudkom nadhľade alebo v netradičnom pohybe. Svätci, svätice a ich životné príbehy sa vynárajú z histórie raného kresťanstva ako abstraktné symboly stelesňujúce idey a pojmy.
K tradičnej téme stredovekého a novovekého maliarstva pristupuje Sadovská novým a originálnym spôsobom. Nepracuje s naráciou či preberaním tradičných, jasne čitateľných a zaužívaných schém, ale nanovo ich formuluje. Obrazy svätých síce vychádzajú z klasickej ikonografie, rešpektujú ju, no zároveň radikálne zjednodušujú. Autorkinou snahou bolo vystihnúť podstatu konkrétneho príbehu jediným gestom alebo výrazom, a to bez pomoci šiat a ďalších atribútov, ktoré odkazujú na sociálny status, národnosť či časové zaradenie.
Farebnosť autorka zredukovala na jedinú dominantnú – žltú. Tá sa v histórii viazala k symbolike svetla, žiary, čistoty, slnka a najvyšších morálnych hodnôt. Niekedy dokonca nahrádzala zlatú farbu.
Figúry sa na takmer dvojmetrových plátnach zjavujú v perspektívnej skratke, zdržanlivé vo výrazoch a gestách. Pokojné a éterické, vyzlečené až na kožu, v pokore nesúce svoje znaky utrpenia. Niektoré z nich sa pozerajú do nebies s tichou výzvou v očiach. Na bledom podklade zostáva iba výrazne žlté mystické telo. Čistá žltá pôsobí ako farba tela nereálne, postavy vyčleňuje z každodennosti a presúva ich mimo čas a priestor, za hranice legendy. Autorka rozkladá pohyb do občas až šokujúcich kompozícií a ukazuje tak nové možnosti zobrazovania ľudského tela.
Je tiež známe, že postavy svätcov často pripomínajú Sadovskej priateľov a známych.
„Ak sa niekomu zdá, že sa moji prví svätí tak trochu anatomicky podobajú na mňa, nemýlia sa. Na začiatku mi boli modelmi, ako ináč, moji najbližší príbuzní, neskôr kamaráti a kamaráti mojich kamarátov. Dnes som otvorená každému, kto ma zaujme.”
V sérii Krátky telesný slovník svätých sa Sadovská koncentruje iba na detail. Naďalej objavuje teritórium tela, ktoré však mapuje po častiach. Nesleduje zobrazovanie postáv ako takých, ale akcentuje ich atribúty v podobe fragmentov ľudského tela umiestnených vo formáte pripomínajúcom otvorené listy knihy – akýsi lexikón. Hlava, vlasy, oči, nos, zuby, prsia, prsty odkazujú na často drastický spôsob, akým boli svätci umučení. Svätému Dionýzovi odťali hlavu, svätú Zoe obesili za vlasy na strom, svätej Apolónii pred upálením kliešťami a dlátom vytrhali zuby. Ako kontrast k tejto dramatickej línii autorka použila na pozadie opäť žiarivú žltú farbu, ktorá cez asociácie so svetlom, svätosťou a svätožiarou symbolizuje večnosť.
Sakrálna téma tak pre Sadovskú nie je len rozvíjaním archaického dedičstva, ale aj pokusom pochopiť duchovné aspekty viery a možnosti jej existencie v dnešnej dobe. Zároveň evokuje zvláštnu fascináciu fyzickým utrpením v ranokresťanskom a stredovekom umení – počínajúc ukrižovaním Krista. Bizarné mučenia nezlomili oddanosť jednotlivcov novej viere, ktorá sa pokúšala emancipovať v čase zanikajúcich impérií neskorej antiky. Sadovskej obrazy pokračujú v línii postupnej abstrakcie námetu, kedy sa z doslovných zobrazení násilia v starej grafike a oltárnej maľbe presunuli svätí čiastočne do polohy honosných portrétov a emocionálnych symbolov v renesancii, baroku a napokon aj v avantgardnom umení.
„Zažila som veľmi búrlivé protichodné reakcie divákov na moje obrazy, časť z nich ma obviňovala z prílišnej liberalizácie zobrazovaného námetu (veď sú nahí!), no ďalší z priveľmi ortodoxného pohľadu (pre odkazy rešpektujúce tradičnú ikonografiu). Je možné, že obrazy vo svojej nie presnej zaraditeľnosti (sakrálny – profánny) fungujú podobne ako projekčný test v psychológii. Chcela by som, aby boli pre človeka s nadhľadom skôr otáznikmi ako definíciami.”
Použité zdroje: