Námet lásky a intimity dvoch žien spopularizoval najmä François Boucher (1703 – 1770). Okrem motívu z Metamorfóz sa priam módnou záležitosťou stali aj jeho obrazy nahých odalisiek a eroticky ladených výjavov, ktoré autorovi vyslúžili výsadné postavenie medzi francúzskou aristokraciou. Boucherovu tvorbu si obľúbila Madame de Pompadour a s ňou aj ostatní členovia kráľovského dvora.
Obraz v zbierkach Slovenskej národnej galérie je namaľovaný podľa pôvodnej maľby z roku 1759. Pôvodný obraz s názvom Jupiter v podobe Diany a nymfa Kallistó sa nachádza v zbierkach Nelson-Atkinsovho múzea umenia v Kansase v USA.
Artemis, bohyňa divej zveri a lovu, rastlín, cudnosti a dobrého pôrodu, stotožňovaná s rímskou bohyňou Dianou, má svoju vlastnú družinu nýmf, ktoré spoločne s ňou žijú nezávislý život v divočine. Venujú sa lovu, ale aj starostlivosti o zvieratá a rastliny. Ich spoločenstvo má prísnu hierarchiu a pravidlá, najmä pokiaľ ide o panenstvo a sexuálny život. Jedného dňa medzi ne zavíta krásna panna Kallistó, dcéra krutého kráľa Lykaóna a jeho ženy Nonakris. Kallistó si okamžite získa priazeň bohyne Artemis, a tým aj privilegované postavenie po jej boku. Ich silné vzájomné puto prekračuje medze priateľstva.
Problémy v idylickom nažívaní panny a bohyne začínajú, keď si krásnu Kallistó po boku Artemidy všíma najvyšší z bohov Jupiter. Nevyžiadaná pozornosť sexuálneho predátora neostáva bez následkov. Jupiter sa premieňa do podoby Artemis a získava si dôveru Kallistó, ktorú následne znásilní. Kallistó sa vracia k svojej družine, ale viac už nemá pokoja. Skrýva svoje tehotenstvo a Artemide sa vyhýba. Napokon ju ostatné nymfy odhalia a Artemis ju vyháňa zo svojej družiny.
Ponechaná napospas osudu Kallistó porodí syna, avšak Diova manželka Juno vidí príležitosť pomstiť sa a premení Kallistó na divé zviera. Ako medvedica prežíva v lesoch a stráni sa ľudí aj zvierat, vyhľadáva samotu. Jedného dňa ju v lese prekvapí jej syn. Takmer dospelý Arkas však nevidí matku, ale divé zviera, preto namieri na medvedicu oštep, aby ju zastrelil. V tej chvíli zasiahne Jupiter a v snahe zabrániť zločinu premení oboch na hviezdy. Ako súhvezdia sú poctení nebeskou slávou a skvejú sa na nebesiach.
Súhvezdia Ursa Major a Ursa Minor poznáme ako Veľký voz a Malý voz alebo Veľká medvedica a Malá medvedica – správne by to mal byť teda Malý medveď. Mýty pochádzajú už zo staršej gréckej mytológie, Ovidius ich spísal do básnickej podoby, vďaka čomu dnes poznáme latinské názvy súhvezdí.
Veľmi zaujímavý pohľad na príbeh Kallistó prináša profesor Kerill O´Neill vo svojich prednáškach o cenzúre postáv v literatúre. Ovidiovo rozprávanie príbehu Kallistó a Jupitera predstavuje cenzúru ako nástroj na odstránenie možnej hrozby pre hodnoty komunity. Kallistó je cenzurovaná rôznymi spôsobmi a každý z nich jej odoberá určitú moc, ktorou by mohla podkopať buď štruktúru celej spoločnosti alebo identitu cenzurujúceho jednotlivca.
Príbeh začína naratívnou paradigmou, bežnou v Ovidiových Metamorfózach. Jupiter si vyberie krásnu obeť, oklame ju a znásilní. Tento vzorec Ovidius opakovane využíva ako nástroj na odvíjanie deja. Voyeristické opisy činu minimalizujú závažnosť znásilnenia a robia z neho sotva niečo viac ako literárny nástroj. V prípade Kallistó uvádzajú príbeh do pohybu Jupiterove činy, ale je to Kallistó, kto za zločin pyká. Najskôr „stratí“ svoj hlas pre strach a hanbu, pretože už nie je panna. Napriek snahe skryť tehotenstvo je odhalená a opäť cenzurovaná vylúčením.
Kallistó ďalej stráca hlas, keď sa bohyňa Juno mstí a premieňa ju na medvedicu. Namiesto reči z nej vychádzajú len zvieracie zvuky. Tretím aktom umlčania je Jupiterova “medvedia služba”, keď sa syn Arkas, ktorý nepozná svoju matku v medvedej podobe, už-už chystá vrhnúť oštep, aby ju zabil. Jupiter oboch premení na súhvezdia, kde budú navždy mlčať.
Kallistó je umlčaná hodnotami Dianinej komunity, Juniným nespravodlivým hnevom a napokon Jupiterovým takzvaným aktom záchrany. Jupiter zabráni zločinu matkovraždy po tom, čo jeho vlastný zločin narušil miesto Diany a Juno v spoločnosti. V celom mýte je život Kallistó, jej telo a jej hlas ovládaný rozhodnutiami iných. Ukazuje sa, že sama nikdy nebola autonómna.
Françoise Boucher získal v roku 1765 titul Peintre du Roi – kráľovský maliar. Titul predstavoval najvyššiu maliarsku poctu a prináležal najvýznamnejším umelcom v krajine, ktorí maľovali najmä veľkorozmerné historické maľby. Práve to bolo u Bouchera sporné, preto ho už počas života kritizovali za prejav a žánre, ktorým sa venoval. Medzi kritikov patril aj Denis Diderot, ktorý o ňom po jeho smrti napísal, že rozmery jeho malieb nezodpovedali veľkosti titulu, ktorý získal. Prirovnal to k tomu, ako keby v literatúre získal kráľovské žezlo “perohryz”, ktorý píše idylické básne, v tom čase tzv. nižší literárny žáner.
Zástancovia Bouchera ako veľmi obľúbeného maliara považovali podobné kritiky za snahu zdiskreditovať maliara, pričom sa snažili vyzdvihnúť lyrickosť jeho historických malieb. Boucherovi počas života pripisovali feminínny štýl maľby. Jeho tvorba sa naozaj vyznačuje postavami, ktoré nie sú jednoznačne heteronormatívne. Mužov často znázorňoval zženštilých, čo mu kritici vyčítali asi najviac zo všetkého.
V Boucherových mytologických maľbách dominujú ženské akty. Mnohé z jeho idylických výjavov skutočne zobrazujú tematiku rodovej zámeny. Obzvlášť Ovidiove Metamorfózy Boucher s obľubou využíval pre zobrazovanie feminizovanej maskulinity, nejednoznačnosti identity, alebo dokonca jej premenlivosti ako v prípade Jupiterovej transformácie do podoby Diany.
Boucher počas svojej dlhej kariéry namaľoval viac než tucet obrazov s témou Kallistó a Jupitera v prevtelení za Dianu. Rafinovane tak využíval spôsob ako stvárniť ženskú intimitu. Tento námet bol v dejinách často interpretovaný ako ženská homoerotika či pseudohomoerotika, ktorá má ale uspokojovať predovšetkým fantázie mužského diváka. Autor s erotikou zaobchádza ako so zlatým klincom celého výjavu. Publiku však poskytuje aj indície, vďaka ktorým možno odhaliť pravú identitu falošnej Diany.
Zatiaľ čo na pôvodnej verzii nachádzame v hornej časti obrazu ukrytého orla sediaceho na búrkovom mraku ako symbol boha Jupitera, vo voľnej reprodukcii námetu je orol z obrazu spolu s inými detailmi vynechaný. Jedným z možných vysvetlení je, že orol bol vynechaný zámerne. Názov obrazu už nie je Jupiter premenený na Dianu a Kallistó, ale iba Artemis a Kallistó. Ostávame síce v rovine dohadov, no môže ísť o spôsob, akým autor alebo objednávateľ/ka reprodukcie mohli mať záujem opraviť mýtus v prospech Kallistó.
Výsledný obraz prostredníctvom „cenzúry“ Jupiterovho symbolu nadobúda nový význam. Násilie je z obrazu odstránené a nám ostáva pohľad na ničím nerušenú intímnu scénu Artemis a Kallistó, oddávajúcich sa vzájomnej náklonnosti v lone prírody.
Príspevok vznikol v rámci projektu s názvom Inkluzívne umenie a kultúra, iniciovanom v SNG v roku 2021. Cieľom tohto spoločensky angažovaného projektu je tematizovanie a zviditeľňovanie citlivých tém súčasnosti prostredníctvom výtvarného umenia. Veríme, že výtvarné umenie predstavuje ideálnu platformu pre spoznávanie, dialóg a zbližovanie rozmanitých kultúr a komunít v našej krajine.
Použité zdroje:
O’Neill, Kerill: Callisto and Censorship: Voice as Power. in: Ovid and the Censored Voice.
Treves, Cecilia: Written in the Stars: Sebastiano Ricci’s ‘Arcas and Callisto’. Sotheby's.
Catalogue of French Painting, Nelson Atkins Museum Cansas City.
François Boucher biography, National Gallery of Art online collections
François Boucher, Heilbrunn Timeline of Art History essays, Met Museum