Aeneas, syn dardanského kráľa Anchisesa a bohyne Venuše, bol hrdinom trójskej vojny a bájnym predkom Romula a Rema. Vo Vergíliovom epose Eneide uteká Aeneas s rodinou z horiacej Tróje a plaví sa do Itálie, kde chce založiť nové mesto pre svoj ľud. Po vylodení v meste Kúmy v Kampánii stretáva sibylu Deiphobe, ktorá mu sľúbi, že ho prevedie podsvetím k duši jeho mŕtveho otca. Aeneas spolu so sibylou prechádzajú pomedzi zástupy nebožtíkov, preplavia sa riekou Acheron, míňajú pekelný hrad Tartarus a cez palác vládcu podsvetia Pluta sa dostávajú až na zelené Elyzejské polia, kde spočíva duch kráľa Anchisesa. Ich stretnutie je radostné a otcova veštba o slávnej budúcnosti mesta Rím, ktoré ovládne celý svet, utvrdzuje Aenea v jeho putovaní a nasledovaní osudu.
Aeneus a Deiphobe sú zobrazení v ľavej spodnej časti maľby na kompozičnej osi podľa zlatého rezu. Sú ešte len na začiatku svojej cesty, krátko po prekročení brány, z ktorej presvitá denné svetlo. Kráčajú smerom k rieke Acheron. Sibyla drží zlatú ratolesť, ktorá ich má ochrániť pred nástrahami podsvetia. Aeneus je zachytený v pohybe naznačujúcom tasenie meča, ale zbraň nie je zreteľná. Obyvatelia podsvetia vzťahujú k hrdinovi ruky a vytvárajú akýsi koridor. Môžeme tu vidieť alegorické postavy symbolizujúce smútok, zlé svedomie, chorobu, starobu, bázeň, núdzu, trýzeň, smrť, rozkoš a nesvornosť.
Bájne príšery na ceste pred Aeneom pôsobia agresívne a niektoré z sú v bojových pózach. Vidno tu kentaura, sfingu, Skyllu, chiméru či mnohorukého obra Briarea. Alegórie spánku a hladu pri spodnom okraji si hrdinov nevšímajú. Niektoré hybridné postavy pripomínajú groteskné výjavy Hieronyma Boscha. Jan Brueghel st. začal infernálne výjavy plné monštier maľovať v Itálii a rozvíjal ich aj v antverpskom období.
Rieka Acheron je obklopená zástupmi nebožtíkov, ktorí čakajú na prevoz na druhý breh, alebo sa bezcieľne potulujú popri jej vodách. Cháronov čln práve preváža várku mŕtvych ľudí smerom k stavbe so svietiacim vchodom. Cez rieku sa smú preplaviť iba riadne pochované duše, ostatní musia čakať desiatky rokov. Aby Chárona presvedčila preplaviť ich cez rieku, ukáže mu sibyla zlatú ratolesť – dar pre Proserpinu, manželku vládcu podsvetia. Po preplávaní rieky uspí sibyla trojhlavého strážneho psa Kerbera pomocou otráveného koláča.
Pekelný hrad Tartaros sa týči nad krajinou v pravom hornom rohu. Podľa Vergíliovho opisu má vysoké hradby a vnútri vidno utrpenie previnilcov. Sibyla varuje Aenea pred hnevom bohov, ktorý je tu znázornený iba v náznakoch. Namiesto „tienistého brestu, kde bývajú preludné sny“ sa nad cestou týči vysoký holý pahýľ stromu. Visia na ňom ďalšie pekelné príšery a jedna z nich mieri na nezvaných hostí luk so zvlneným šípom.
V pozadí obrazu, za hradom Tartarus, sa rozprestierajú Elyzejské polia, kam má Aeneas namierené. Na rozdiel od pochmúrneho podsvetia je táto idylická krajina zelená a plná svetla. Popri rieke Eridanus sa prechádzajú „dobré“ duše a hrdinovia, medzi nimi aj Aeneov druh Palinurus či jeho otec Anchises. Vzdialený cieľ cesty, takmer neviditeľný za hmlistým oparom, znázorňuje, akú dlhú púť majú hrdinovia ešte pred sebou.
Začiatkom 17. storočia patril Jan Brueghel st. spolu s Petrom Paulom Rubensom medzi najvýznamnejších maliarov v Antverpách. S Rubensom mali blízky vzťah a obaja pôsobili v službách habsburských regentov Alberta a Izabely. Jan Brueghel st. bol erudovaným maliarom, ktorého tvorba spájala náboženské motívy a idey protireformácie so záujmom o vedecké poznanie a realizmus. Medzi jeho ďalšie scény s pekelnými krajinami patrili Juno v podsvetí, Pokušenie Svätého Antona a Kristus v predpeklí. Bol známy tiež svojimi kvetinovými zátišiami, rajskými krajinami, alegóriami a historickými maľbami menších formátov. Súčasníci mu dávali prívlastky ako „zamatový“ Brueghel pre jeho detailné spracovane tkanín a odevov, „kvetinový“ Brueghel pre jeho bohaté zátišia a „rajský“ Brueghel, pretože patril k priekopníkom krajinomaľby výjavov raja a idylickej prírody.
Antverpy boli v čase pôsobenia Jana Brueghela st. veľkým centrom masovej produkcie obrazov určených na export. Typickým produktom boli maľby kabinetného formátu zobrazujúce krajinu doplnenú postavami. Obľúbeným nosičom bola medená doska, ktorú využíva aj toto dielo. Umožňovala veľmi exaktný a emailový vzhľad maľby a zároveň bola vhodná na sériovú výrobu. Využitie medeného podkladu spopularizovali Hans Rottenhammer z Mníchova a nizozemský maliar Bartholomeus Spranger.
Maľba bola pripisovaná aj nemeckému krajinárovi menom Pieter Schoubroeck, avšak charakteristické krátke ťahy štetca a exaktne vedené kontúry tvarov naznačujú vlastnoručnú realizáciu práve Jana Brueghela st. Obraz nie je signovaný, na medenej doske je na rube značka antverpského výrobcu a datovanie 1604.
Dielo bolo zakúpené v roku 1966 zo súkromnej zbierky. Ďalšie verzie námetu existujú v Szépmüvészeti Múzeum v Budapešti, v Kunsthistorische Museum vo Viedni či v Metropolitan Museum of Art v New Yorku.
Použité zdroje:
LUDIKOVÁ, Zuzana: Nizozemská maľba. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2016
LUDIKOVÁ, Zuzana: Bludní Holanďania. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2007