Mária Bartuszová

Zjavom moderného sochárstva nielen u nás, ale i v širšom medzinárodnom kontexte, ju robí práve jedinečné uvažovanie v sadre ako hlavnom sochárskom materiáli. Venovala sa komornej a exteriérovej plastike, v Košiciach realizovala viacero diel v architektúre.

V ranej fáze vytvorila vlastnú verziu konkretistických reliéfov. Neskôr sa intenzívne venovala nefigurálnej soche, doteraz často označovanej ako „organická plastika“. Bola, ako viaceré sochárky, zaradená až do 90. rokov 20. storočia vo sfére dekoratívneho umenia, kde sa nefiguratívny prejav toleroval. V 70. rokoch 20. storočia odbočila k tvorbe dotykových objektov určených pre nevidiacich. Do svojich plastík často vkladala nájdený materiál prírodného charakteru, ako kamene, povraz, piesok, alebo drevo a sochy skladala i do inštalácií. Krehké prírodné tvary dosiahla jedinečnou manipuláciou so sadrou v momente tekutého stavu, často ju liala do pneumatík, balónov a ohybné gumené formy namáčala do vody. Veľkou sochárkinou témou boli sadrové objekty vajcovitého tvaru, ktoré sa dajú interpretovať ako symbol princípu života -  zárodočné vajíčko alebo bunečná zárodočná forma.

V rokoch 1951-1955 študovala na Vyššej umeleckopriemyselnej škole v Prahe (prof. V. Šimek), v rokoch 1955-1961 na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe v ateliéri porcelánu a keramiky u prof. O. Eckerta. Krátko po štúdiu sa presťahovala s manželom, slovenským umelcom Jurajom Bartuszom do Košíc. V 60. rokoch 20. storočia bola členkou Klubu konkretistov. Medzinárodne sa preslávila až po smrti. Jej dielo bolo zastúpené v roku 2007 na Dokumente v Kasseli a tvorba umelkyne je zastúpená aj v zbierke Tate Modern v Londýne.