Predstavte si Google mapy, ktoré vám namiesto fotiek z výletov do prírody ukazujú obrazy z miesta, ktoré ste si práve vybrali. Street View, kde sa neocitnete na uliciach metropol, ale na kopcoch, lúkach, poľných cestách, turistických značkách, v lesoch. Nasledujete stopy umelcov, ktorí kráčajú krajinou a hľadajú správny pohľad a náladu. Podobne ako fotograf s vakom plným fotografického vybavenia putujú so skicárom za inšpiráciou, sediac za maliarskym plátnom v plenéri hľadajú ideálny pohľad na krajinu a čakajú na to správne svetlo.

Obrazy si môžete prezerať podľa miest na mape a inšpirovať sa nimi pri výbere cieľa vašich víkendových výletov nielen doma, ale aj priamo na ceste. Ste v Tatrách a vďaka GPS viete určiť miesto, odkiaľ sa pozeral na ich štíty Ladislav Medňanský a namaľoval ich v hmle počas jedného zo svojich pobytov v Strážkach. Obraz, ktorý vás svojím prostredím prenesie do atmosféry prelomu 19. a 20. storočia, vidíte na displeji mobilu, ktorý vám v aplikácii ponúkne návštevu kaštieľa Strážky, kde sa tento obraz nachádza. Prezeráte si zbierky slovenských galérií, kde sú ďalšie stovky krajinomalieb, ktoré si môžete prezerať podľa nálad, počasia alebo farieb.

Na to, aby ste si vychutnali umenie, nepotrebujete technológie. Môžete ich však využiť, aby ste si k umeniu našli cestu, či už návštevou jednej z regionálnych galérií, ktoré často „skrývajú“ poklady, alebo virtuálne na stránkach, ako je Web umenia. Zatiaľ vám neposkytneme zážitok načrtnutý v úvode, ale smerujeme tam. Vyskúšali sme si to na stránke k výstave Dve krajiny, počas ktorej naši kolegovia zo Slovenskej národnej galérie pripravili exkurz do žánru slovenskej krajiny v 19. a 20. storočí. „Požičali“ sme si výber diel, ich zoskupenie podľa tém, pridali mapu, kľúčové slová a ponúkli návštevníkom ďalší spôsob, ako si doplniť zážitok z výstavy alebo krajiny.

Baví nás sprostredkúvať umenie digitálnymi technológiami tak, aby ste mali chuť vstať od počítača a vydať sa do galérie alebo krajiny a videli ju inak. Svoju cestu môžete začať s dielami, ktoré sme spolu s Egrešom vybrali podľa kľúča v titulku tohto článku. Dopĺňame ich krátkymi textami, ktoré popisujú okolnosti ich vzniku a čerpajú z tradičných „analógových zdrojov“, ako sú katalógy výstav a monografie autorov, ktoré ešte stále vedia podať príbeh umenia najlepšie zo všetkých médií.

Gustáv Mallý – Krajina od Petržalky (1911)

Od mája 1911 býva Gustáv Mallý vo vlastnom dome v Petržalke (v tom čase Ligetfalu) na Novej ulici č. 204, kam sa sťahuje z Pezinka. V Bratislave koncom toho istého roka otvára na Kúpeľnej ulici svoju súkromnú školu, ktorú budú neskôr navštevovať aj zakladatelia výtvarnej moderny Ľudovít Fulla a Martin Benka. V Petržalke často navštevuje obľúbený výletný hostinec Františka Krištofka v západnej časti Pečnianskeho lesa na nábreží Dunaja, v miestach, kde dnes ústi most Lafranconi. Počas jednej z vychádzok ho zaujme pohľad na barokový kostol z 18. storočia pri Pečnianskom ramene, ktorý stál tesne pri jeho brehu až do roku 1930, kedy ho zbúrali pri výstavbe Viedenskej cesty.

"Farebnosť a svetlosť motívu naznačuje, že ide o jarnú náladu. Hráškovo zelené, fialové, ružové a lomené biele tóny dominujú v decentnom kolorite tohto sviežo namaľovaného plenérového záberu. Spoza skupiny listnatých stromov presvitá zostava domových striech, vahadlová studňa a kostolná veža. Maliara očividne zaujal prostý, nemonumentálny, ale luministicky príťažlivý výsek krajiny v mäkkom protisvetle".
V Petržalke počas svojho pobytu namaľuje aj park a jeho "mohutné modrozelené stromy, ktoré prechádzajú v tieňoch až do oceľových tónov". Po vzniku Československej republiky sa v roku 1923 sťahuje na opačný breh Dunaja, do domu na Grösslingovej ulici, kam presúva aj svoju školu. Petržalka sa po skončení druhej svetovej vojny stáva súčasťou Československa a Mallému sa “naskytla možnosť opäť sa vracať na miesta, ktoré znamenali kedysi veľa v jeho rodinnom aj profesionálnom živote".

Július Koreszka – Humná v Čáčove (1923)

Július Koreszka má 28 rokov a len prednedávnom sa vrátil z Paríža, kde po druhýkrát spoznáva moderné francúzske umenie, najmä z okruhu postimpresionistickej skupiny umelcov Les Nabis. Parížske dojmy zachytáva len na pár maľbách, svoj pohľad skôr upriamuje na hrady (Branč, Pajštún, Strečno), dedinské dvory a domy (k najkrajším patria habánske zo Sobotišta) a lesné krajiny. V tom čase žije v Bratislave, kde maľuje mŕtve rameno Dunaja a Devín, no vracia sa aj do miest detstva na Záhorí. Jedným z nich je obec Čáčov, pôvodne Zackafalwa, patriaca panstvu hradu Branč, dnes mestská časť Senice, kde po roku 1945 žil aj Janko Alexy. Na obraze z roku 1923 na rozdiel od Alexyho nezachytáva dedinské domy, ale okraj lesa a úzku cestu vedúcu popri stromoch smerom k pastvine.

V roku 1934 sa na rovnaké miesto vracia na ďalšom obraze (dnes v zbierkach Galérie mesta Bratislavy), kde humno zachytáva v inom mesiaci roka. Lesy boli pre Koreszku viac ako len motívom tvorby – bol vášnivým poľovníkom, podľa spomienok pamätníkov prechodil pri poľovačkách rozľahlý chotár v okolí Skalice, kde žil po presťahovaní sa z Bratislavy. V lokalitách západne od Skalice smerom k rieke Morave sa mu podarilo objaviť predmety, ktoré ocenili aj archeológovia skúmajúci túto oblasť. Niektoré z nich sa dnes možno nachádzajú v archeologickej expozícii Záhorského múzea v Skalici, kde sa nachádza aj Galéria Júliusa Koreszku.

Anton Jasusch – Bankov (1945 – 1955)

"V letných mesiacoch bývali meštianske rodiny kúsok za mestom, vo svojich letných bytoch v prázdninovej kolónii Bankov alebo Čermel. Od prvého mája sa vykodrcala každý deň lokomotíva "kafemlenjnek" po brehu potoka Čermel ku krčme U baránka; odtiaľ viedla cesta strmými serpentínami cez hubami prevoňaný hustý les až na vrchol kopca... Bolo to strašidelné, nedotknuté územie, prales v majetku mesta. Les bol plný malín, ľadovo chladných prameňov, ušľachtilých druhov húb, jalovcov a borievok. Bol to taký "ozajstný" les, aký som už potom nikdy viac nevidel; všetky tie francúzske a anglické lesy, ktoré som si znechutene prezeral, vypadali úboho a mojemu pralesu, v ňom som trávil každé leto svojho detstva, nesiahali ani po päty. Rozprestieral sa bez konca, pokrýval tisíce rán... ". Takto farbisto popisuje atmosféru Bankova pred vojnou maďarský novinár a spisovateľ Sándor Márai, ktorý tu žil od svojho narodenia do roku 1918.

Antona Jasuscha spája s Máraiom okrem rodného mesta tiež príslušnosť k bohatšej mestskej vrstve. No v čase, keď sa mladý Márai zaoberal literatúrou a sledoval postupný zánik starého usporiadania sveta, zapojil sa Jasusch hneď po návrate z Paríža do výtvarného diania v Košiciach. Jeho tvorbu prerušuje prvá svetová vojna, z ktorej sa po piatich rokoch v ruskom zajatí v roku 1920 znova vracia do Košíc. Po návrate maľuje svoje najznámejšie veľkorozmerné diela ovplyvnené maliarskym expresionizmom a symbolizmom, východnými filozofiami a traumami vojny. Na rozdiel od dvojmetrových plátien s vírivými kompozíciami, z ktorých časť dnes nájdete vo Východoslovenskej galérii, je obraz Bankov rozmermi a kunsthistoricky len malým doplnkom Jasuschovej tvorby, ale prezrádza fascináciu lesom podobnú tej Máraiovej. Spolu s ďalšími Jasuschovými obrazmi z 30. rokov ponúka pohľad na okolie Košíc obkolesené lesmi, ktoré sú aj dnes cieľom výletov a miestom oddychu. Rôzne podoby rozptýlenia zachytáva obraz ďalšieho predstaviteľa košickej moderny Júliusa Jakobyho. V jednom z letných domov Bankova namaľoval seba v spoločnosti sochára Vojtecha Löfflera, Ľudovíta Felda a dvoch dám.

Ladislav Čemický – Krajina pri Váhu (1953)

Ladislav Čemický sa po skončení druhej svetovej vojny aktívne zapája do budovania nových inštitúcií – zakladá Zväz československých výtvarných umelcov, pôsobí na novovzniknutej Vysokej škole výtvarných umení a vydáva zásadný zborník Slovenské výtvarné umenie na ceste k socialistickému realizmu. Má za sebou štúdium v Budapešti, viaceré cesty po západnej Európe a pobyt v Paríži, kde sa stretáva aj s Pablom Picassom. Počas štúdia prehlbuje svoj záujem o sociálne a ľudové témy, počas vojny protifašistické, portrétuje svoju rodinu, robotníkov, spriaznených umelcov a kultúrnych hýbateľov.

Technikou akvarelu precizuje svoje videnie krajiny a vytvára diela, ktoré predstavujú podľa niektorých historikov najvyššiu hodnotu jeho tvorby. Maľuje Ploštín, krajinu okolo Dolného Kubína, Liptovský Ján, Liptovské hole, Roháče, ale hlavne svoje rodné Čemice:
„Osobne som mal to šťastie, že som sa narodil na jednom z vari najkrajších miest na svete, uprostred Liptova, hýriaceho zeleňou pasienok, s mäkkou pažiťou, tlmiacou kroky, a tichom, prerývaným iba spevom vtákov a cengotom spiežovcov. V kraji zo všetkých strán obkolesenom horami, pozvoľna sa dvíhajúcimi z roviny, ktoré akoby ho chránili pred nepohodou. Vyrástol som tu s pocitom nesmiernej slobody, aký mi život nikdy viacej nedal, na nekonečných lúkach a pastvinách, bez znalosti bázne a strachu.“ (Slová Čemického citované na stránke Geocaching, ktorý ponúka“kešku“ v okolí jeho rodnej obce.)

Ešte pred tým, než Čemice zanikajú pri výstavbe Liptovskej Mary, spodobuje ich okolie Čemický nielen na akvareloch, ale aj maľbách. Presné miesto nepoznáme, ale obraz z roku 1953 možno zobrazuje krajiny niekde v okolí Čierneho váhu, sútoku Váhu s riekou Belá alebo Variná. Jeho maľba usiluje o verné zobrazenie prírody, podľa dobovej kritiky „to nebolo len cvičenie oka a ruky, ale prinášalo mu to radosť. Vnútorný zápal, ako spomína J. Alexy, pútal ho k hrude zoranej zeme... a myseľ k vyskúmaniu možností, ako riešiť náznaky stromu, trávy“.

Dielo na titulnom obrázku: Jiří Mandel - V tieni

Použité zdroje:

Sándor Márai – Zpověd (Academia 2003)

Košická moderna a jej presahy (Východoslovenská galéria Košice, 2013)

Marián Váross – Gustáv Mallý (Tatran, 1988), Petržalka v rokoch 1919 – 1946 (Stimul, 2014)

Július Koreszka 1895 – 1958 (Záhorská galéria, 1995)

Oliver Bakoš – Ladislav Čemický (Tatran, 1982)

http://www.geocaching.com/geocache/GC5YN97_osobnosti-liptova-ladislav-cemicky