Kresby predchádzajú soche, sú prvými obrazmi budúcej realizácie a spätne z nich dokážeme čítať rôzne úskalia, zmeny, časovú následnosť a samotný vývoj diela. Približujú nám autorské uvažovanie nad kompozičnými, tvarovými, technickými a proporčnými riešeniami, ale aj nad materiálom či farebnosťou. Tie môžeme napokon konfrontovať s definitívnou realizáciou.
Pri niektorých autorkách a autoroch ide až o desiatky kresbových príprav k jednej realizácii. Keby sme ich dali do jedného lineárneho filmu – a dnes vďaka digitalizácii je to technicky dostupná predstava –, vznikla by zaujímavá animácia jednej komplexnej časti práce na soche iba prostredníctvom kresby.
S kresbou sa pred samotnou realizáciou sochy stretávame takmer u všetkých sochárok a sochárov. V zbierkach galérií a múzeí sú však zastúpené skromnejšie a iba výberovo. Je to najmä v prípadoch, keď priamo súvisia s významným dielom v komornej alebo monumentálnej mierke nachádzajúcim sa v samotnej kolekcii. Môžu mať tiež súvis s monumentálnymi dielami vo verejnom priestore a v architektúre, ktoré v zbierkach suplujú víťazné modely, škice a štúdie.
Kresby v tomto prípade zohrávajú akúsi sekundárnu úlohu – sú i nie sú v pravom zmysle slova „hotovými“ dielami. Predstavujú medzistupeň od myšlienky ku konečnej realizácii, ktorú autor mohol ešte neskôr zmeniť a opätovne sa k nej aj znovu vrátiť a nanovo prepracovať.
Sochárska kresba je teda pohľadom do uvažovania sochárskeho tvorcu, odkrýva zápas od papiera k hmote a priestoru, od dvojrozmerného média k tretej dimenzii. Na výstavách bývajú kresby pravidelnou súčasťou samostatných alebo kolektívnych prehliadok ako súčasť uvažovania o výtvarnom riešení tvaru, kompozície, materiálu a priestoru.
Ďalšiu, úplne odlišnú kapitolu otvára voľná kresba alebo grafika, ktoré nemajú nijakú väzbu na sochu, realizovanú či nerealizovanú, ale sú iným, ďalším, od sochy nezávislým výtvarným prejavom. Tento fenomén vo všetkých variáciách predstavila výstava Zuzany Bartošovej Sochár a jeho kresba. Výber z tvorby slovenských sochárov od roku 1945 do súčasnosti (1989, SNG Bratislava) 1.
V sprievodnom katalógu kurátorka píše: „Kresba je neoddeliteľnou súčasťou vizualizácie väčšiny výtvarných procesov. Jej náčrtová poloha je svojím charakterom nezáväzná, určená viac pre prácu autora než diváka. Umelec sa ňou snaží zachytiť zrod nápadu, ozrejmiť svoju doposiaľ imaginárnu predstavu. Výrazové prostriedky takejto kresby sú obmedzené: čiara, jej násobenie alebo roztieranie. Na jej pracovný charakter však stačia – veď nejde o to, aby zapôsobila svojimi estetickými kvalitami, ale aby pomáhala formulovať prvotnú podobu myšlienky a v procese tvorby hľadať jej definitívny tvar.“
Zuzana Bartošová v texte vystihla podstatu tohto druhu sochárskej kresby, ktorá je v procese tvorby sochy podstatná pre výskum cesty od myšlienky k finalizácii. Dodajme, že niektoré kresby majú v sebe zakomponovaný text – popis návrhu materiálu alebo iných prvkov, ktoré nie sú na kresbe viditeľné, avšak sú zásadné pre návrh budúcej sochy. Takto postupoval napríklad Vladimír Havrilla, v kresbách spresňoval vizuálny návrh textovými poznámkami.
V zbierkach slovenských galérií sa nenachádzajú žiadne kresby Marie Bartuszovej; tie, ktoré poznáme z výstav a z jej archívu, však prezrádzajú, že postupovala podobným spôsobom – nezachytávala len obraz, ale aj svoje poznámky, úvahy, námety, odkazy a materiál.
Týmto spôsobom postupovalo viacero sochárov/sochárok – kresba je v tomto chápaní fixáciou a vizualizáciou premýšľania o soche a jej tvorbe, zároveň však aj denníkom a záznamníkom nápadov, ideí a rôznych riešení.
V minulosti patrila kresbová príprava k povinnej výbave sochárok a sochárov, umožňovala ihneď zachytiť uvažovanie o budúcej soche a riešiť dielo v kompozičnom celku alebo v detailoch. Pri niektorých príkladoch ide o expresívnu rýchlu škicu, prvotný záznam a potom nastáva ďalšie prepracovanie. Neraz býva práve tá prvá predstava najlepšou, ale naopak posledná tou, ktorá sa dočká realizácie.
Nemenej zaujímavé sú tie kresby sôch, ktoré sa z nejakých príčin – napríklad pre nedostatok materiálu, priestoru, financií, pre technologické obmedzenia – alebo z ideologických dôvodov nikdy nerealizovali a ostali v kresbách ako sochy na papieri.
V našom výbere nájdeme kresby, ktoré majú finálne ukončenie v sochách, ale aj také, ktoré v materiáli nikdy nevznikli a pravdepodobne už ani nebudú realizované. V dejinách umenia je však možné asi všetko a mohla by časom vzniknúť iniciatíva vrátiť niektoré realizácie do reality, keďže technické, finančné a politické možnosti sú nastavené priaznivejšie, než v období ich vzniku.
Ďalšie príklady prípravnej autorskej kresby nájdete v kolekciách Skicáre, Edmund Gwerk: Zo skicára na plátno a Búrka Aleša Votavu.
Autorky a autori zastúpení na výstave: Juraj Bartusz, Eugen Bekéni, Štefan Belohradský, Pavol Binder, Milan Dobeš, Juraj Gavula, František Gibala, Andrej Goliaš, Anna Goliašová-Drobná, Vladimír Havrilla, Jozef Hobor, Ján Hoffstädter, Pavol Hložník, Peter Hložník, Ján Hučko, Alexander Ilečko, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Vladimír Kompánek, Jozef Kostka, Ludwik Korkoš, Dušan Králik, Miroslav Ksandr, Štefan Kubík, Ján Kulich, Juraj Meliš, Mikuláš Palko, Klára Pataki, František Patočka, Dušan Pončák, Štefan Prokop, Peter Roller, Andrej Rudavský, Juraj Rusňák, Ján Šicko, Jaroslava Šicková, Rudolf Šipkovský, Jozef Šramka, Pavol Tóth, Štefan Tóth, Rudolf Uher, Alexander Trizuljak, Zlatica Venkovová, Michal Zdravecký.