Územie dnešného Slovenska bolo v čase najväčšieho rozmachu secesie stále súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Napriek tomu, že toto teritórium geograficky predstavovalo križovatku kultúr, z politického hľadiska malo v tom čase iba provinčný význam. Komplikovaný politický vývoj v monarchii neprial samostatným kultúrnym prejavom a výstavným aktivitám. Miestne umelecké školstvo bolo rozdrobené a bez dlhodobej tradície. Hlavné umelecké akadémie sa nachádzali vo Viedni, Budapešti, Prahe, Paríži či v Mníchove, kam cestovalo (a po skončení štúdia často aj zostávalo) množstvo talentovaných maliarov a sochárov i z nášho prostredia. Niektorí z nich – Viktor Oskar Tilgner vo Viedni alebo Alojz Stróbl v Budapešti – sa vypracovali na vplyvných umelcov, spájajúcich v svojej tvorbe secesiu s historizmom.
Mestá Prešporok (dnes Bratislava), Komárno, Detva či Košice, predstavovali malé lokálne umelecké centrá, sústrediace sa najmä okolo súkromných škôl (napr. prešporská škola Gustáva Mallého, škola Karola Harmosa v Komárne), umeleckých skupín (Pressburger Kunstverein) a umeleckých kolónií (Jaroslav Augusta v Detve), ktoré sa pokúšali prinášať európske vplyvy a inovácie do miestnej tvorby. Od druhej polovice 19. storočia postupne vzrástol vyznam Košíc, ktoré neskôr zohrali rozhodujúcu úlohu pri zrode východoslovenskej moderny. Celkovo však bolo širšie prijatie secesného štýlu brzdené konzervatívnym vkusom verejnosti, ktorá stále uprednostňovala historicizmus a eklektizmus 19. storočia. Secesia bola mnohými považovaná za importovaný životný štýl, cudziu ideu, ktorá navyše svojím prírodným univerzalizmom a nadčasovosťou mohla brzdiť vznik sebaurčujúceho „národného štýlu”.
Svetlo sa na obrazoch začalo používať nielen ako formálny prostriedok ovplyvňujúci farby a kompozíciu, ale aj ako dekoratívna zložka, ornament či samotný motív. Vznikali diela so záhadnejším dejom a nádychom spirituality. Viacerí tvorcovia boli v tom čase fascinovaní teozofiou a ich postavy sú neraz melancholické a introspektívne, zamerané na svoj vnútorný svet.
Neraz boli secesné prvky využité čisto formálne, bez širšieho ideového kontextu. Veľa zaujímavých diel vzniklo snahou o unikátne stvárnenie nezvyčajného záujmu či fascinácie autora.
Pozrime sa na niekoľko príkladov:
Ladislav Mednyánszky (1852-1919) bol jedným z najdôležitejších a najplodnejších slovenských majstrov tvoriacich na prelome storočí. Kombinoval rozličné vplyvy západoeurópskeho umenia so záujmom o východné filozofie a so silnou empatiou pre ľudí, ktorých zobrazoval. Náruživo stvárňoval neprikrášlenú slovenskú realitu (chudobu, choroby a sociálnu nespravodlivosť), vyberal si však aj symbolickejšie (niekedy literárne) námety, pri ktorých sa zameral viac na psychológiu postáv. Secesný zmysel pre detail a motív oslobodenia sa (alebo túžby po ňom) možno vidieť na viacerých Mednyánszkeho dielach okolo roku 1900.
Martin Benka (1888-1971) bol zakladateľom národne orientovaného maliarstva, svojimi súčasníkmi nazývaný aj „alchymista slovenskej krásy“ (ako o ňom povedal historik umenia Jozef Cincík). Než sa stal pomerne známou osobnosťou na slovenskej umeleckej scéne, študoval Benka u českého maliara Alojza Kalivodu, s ktorým podnikol viacero tvorivých výletov po Morave a okolí, skúmajúc prírodné krásy a život rodného regiónu.
Kalivodov vplyv a prínos secesných a impresionistických východísk možno vidieť v Benkovej skorej tvorbe. Jeho atmosferické krajinomaľby so zaujímavými kombináciami farieb striedali štúdie slovenských vidieckych interiérov. V týchto útulných výjavoch môžeme vidieť náznaky secesnej arabesky a "kaligrafického" rukopisu, ktorý spolu so silným záujmom o folklór pretrvali v celej Benkovej tvorbe.
Konštantín Kövári-Kačmarik (1882-1916) bol umeleckým solitérom, ktorý sa usilovne snažil presadiť inovácie secesie v prostredí Košíc, ešte predtým, ako sa mesto stalo významným centrom medzivojnovej moderny. Jeho pohľady na košické ulice, dvory a prírodné zákutia využívali svetelné a farebné škvrny ako dekoratívny prvok. Množstvo jeho menších grafických prác otvorene nadväzovalo na európsku secesnú estetiku.
Napriek tomu, že sa mu počas života nedostalo patričného uznania a trpel samotou, jeho dielo predstavuje dôležité premostenie medzi secesným symbolizmom a expresionizmom - kľúčové pre neskorší vývoj slovenskej moderny.
Anton Jasusch (1882-1965) taktiež tvoril v Košiciach a využíval niektoré vplyvy secesného expresionizmu - napr. zvláštnu, priam magickú farebnosť v jeho krajinomaľbách - ešte pred začiatkom prvej svetovej vojny. Po vstupe do armády sa ocitol v bojoch na východnom fronte, kde bol zranený, zajatý a odvedený na Ďaleký východ. Stratil tak kontakt s vývojom európskych umeleckých trendov.
Keď sa Jasusch po rokoch vrátil domov, stiahol sa do izolácie ateliéru, kde vytvoril svoje majstrovské dielo - jedinečnú sériu veľkorozmerných plátien na témy osudu a civilizačných pohybov. Svoje traumy z vojny autor pretavil do apokalyptických vízií, spájajúcich metaforu a abstrakciu v monumentálnych farebných víroch. Naliehavým spôsobom v nich „roztočil“ symbolický kolotoč úvah o zrode a zániku nových svetov, o zmysle existencie univerza, našej planéty, ľudstva i človeka, o dobre a zle. Detailnosť a žiarivé farby povýšil Jasusch nad prostú dekoráciu tak, aby spoluvytvárali dynamiku a emocionalitu jeho výjavov.
Na obraze Žltý mlyn akoby riadila budúcnosť ľudstva neviditeľná ruka „veľkého hýbateľa“, pričom život jednotlivca môže byť rozdrvený pod náporom rútiacich sa dejín (čo patrilo medzi smutné skutočnosti najmä v 20. storočí). Takmer futuristické kompozície Jasuschovho obrazového cyklu nemajú v slovenskom umení obdobu a boli aj akýmsi predznamenaním príchod moderny.
Inšpiráciu secesnou estetikou môžeme vidieť aj na niektorých dielach Eduarda Majscha, Ľudovíta Čordáka, Karola Harmosa, Petra Júliusa Kerna, grafikách a kresbách Mikuláša Galandu, Eugena Króna, Zola Palugyaya, sochách a štúdiách Alojza Rigeleho alebo v zjavnej podobe na návrhu knižnej obálky od Júliusa Töröka.
Ján Koniarek (1878-1952) bol sochár a portrétista, ktorý sa spočiatku inšpiroval tvorbou Augusta Rodina. Koniarkove rané portrétne busty a reliéfy ukazujú silný zmysel pre interakciu svetla a hmoty a detailné vystihnutie výrazu, ktoré neskôr využil na väčších vojnových pamätníkoch.
Najväčšia kvantita secesných diel sa zachovala v oblasti úžitkového umenia, avšak nie všetky pochádzali priamo zo Slovenska. Mnohé populárne motívy boli produkované masovou výrobou, čo v podstate protirečilo secesnej idei návratu k remeslnej výrobe ako protiváhe priemyselnej produkcii a gýču.
Niektoré odvetvia - sklárstvo alebo keramika - vedeli konkurovať európskym výrobcom. V Uhrovci fungovalo najstaršie sklárstvo v Uhorsku, za zmienku stojí aj kameninová manufaktúra v Holíči a neskôr v Kremnici, ktorá sa vyznačovala mimoriadnou kvalitou, využívaním nových výrobných techník a secesnej florálnej dekorácie.
Príklady secesnej architektúry na Slovensku nájdeme najmä v podobe mestských domov, hotelov a vil (Bratislava, Žilina, Trenčín, Lučenec, Lubochňa, Starý Smokovec) a verejných budov – Spolkový dom v Skalici od Dušana Jurkoviča, Gymnázium na Grösslingovej ulici v Bratislave. Zrejme najznámejšou cirkevnou budovou v secesnom štýle je Modrý Kostolík Sv. Alžbety v Bratislave, navrhnutý maďarským architektom Ödönom Lechnerom a postavený v rokoch 1907-1908. Organicky spája románske, byzantské a orientálne prvky a odkazuje na barokovú minulosť hlavného mesta. Výrazný modrý povrch a elegantné tvaroslovie z neho robia obľúbenú turistickú atrakciu.
Článok je rozšírenou verziou pôvodne anglického príspevku na portáli európskeho kultúrneho dedičstva Europeana v rámci tematickej kampane venovanej slohu secesie v jej rôznych kontinentálnych podobách. Článok ukazuje príklady secesných vplyvov na našom území v rôznych výtvarných technikách. Prezentované diela sú však iba zlomkom celkovej produkcie v tomto období.
Použité zdroje:
Výtvarná moderna Slovenska : Maliarstvo a sochárstvo 1890-1949, Slovart, 1997
Čaro krivky : Secesia v slovenských verejných a súkromných zbierkach, Artisan, 1999
Lechner, a Creative Genius, Museum of Applied Arts, 2014
Secesia : Zborník príspevkov zo sympózia usporiadaného pri príležitosti výstavy Secesia, SNM - Múzeum Bojnice, 2007