V zbierkach slovenských galérií sa nachádzajú najmä súdobé kópie, portréty ad vivum, autorské repliky a imaginárny portrét či karikatúry. Vo väčšine ide o samostatný portrét buď stojacej alebo sediacej postavy po kolená s miernym natočením boku – teda ide o čo najdôstojnejšiu pozíciu.

Súdobé kópie boli na začiatku 20. storočia ešte pomerne rozšírené, hoci ich umelecká úroveň bola poznačená početnosťou či rýchlosťou, akou vznikali. Chýbal aj živý kontakt s portrétovanou osobou. Takéto kópie vznikali na základe originálnych malieb či fotografií a autori predlohu k maľbe často priznávali v samotných dielach.

František Ondrúšek – Portrét Masaryka, 1926, Galéria mesta Bratislavy

„Portrét je obraz človeka poznaného v jeho individualite na úrovni vedomia daného spoločenstva, vyjadrený prostriedkami zobrazovania na úrovni primeranej stupňu danej výtvarnej kultúry, schopný plniť u súdobého diváka funkcie informačné a estetické na úrovni jeho vnímania, zachovať ich pre budúcnosť ako dokument o dobe i ako dielo kultúry danej epochy, a tak sprostredkovať budúcemu divákovi postupom času vzniknuté druhotné funkcie.“ (Ingrid Halászová)

Keď sa prezident Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937) zdržiaval počas dovoleniek na zámku v Topoľčiankach, vyskytla sa príležitosť na vytvorenie portrétov ad vivum, teda podľa živého modelu. Príkladom je portrét Štefana Polkorába (1896 – 1951), ktorý si vo svojom skicári zaznamenal aj presný dátum, kedy prezidenta kreslil. Zachytil ho pri bežných činnostiach 10. októbra 1932. Spomínaný skicár sa nachádzal v súkromnej zbierke a dokladá mieru precíznosti, s akou Polkoráb študoval jednotlivé detaily portrétovaného prezidenta. Zapísal si dokonca aj to, akej farby sú žily na jeho ruke. Podľa Mariana Várossa sa portrét nakoniec nedostal do štátnych zbierok pre svoj výrazný lyrický tón, resp. preto, že maliar prezidenta zachytil ako človeka prežívajúceho umenie, namiesto človeka reprezentujúceho úrad či štátnosť.[1]

Štefan Polkoráb – Portrét T.G. Masaryka, 1932, Galéria mesta Bratislavy

Maximilián Schurmann (1890-1960) vytvoril množstvo rôznych variantov portrétov T. G. Masaryka, ktoré môžeme označiť za autorské repliky. Často je náročné určiť originál, z ktorého vychádzajú, keďže ich cieľom nie je napodobiť presne predlohu. Odlišujú sa detailmi toho, čo postava drží v rukách, v pozadí či prostredí v ktorom sa nachádza, prípadne v zmene uhlu natočenia, či maliarskej techniky. V portrétnej tvorbe si Schurmann dával záležať na tom, aby zachytil aj psychologickú podstatu svojho modelu. Jeho portréty T. G. Masaryka boli s pozitívnym ohlasom vystavené aj v Paríži, čím si Schurmann na krátky čas vyslúžil postavenie najvychytenejšieho portrétistu v krajine. V zbierkach slovenských galérií sa nachádza deväť Schurmannových portrétov Masaryka datovaných medzi 1924 – 1938. Všetky spája snaha autora zobraziť sebavedomého, inteligentného štátnika s ležérnou eleganciou. Mierne uvoľnenú pózu umocňuje palec vo vrecku, poodhrnutý kabát či „prenikavý pohľad portrétovaného s rozumným a láskyplným výrazom tváre.“ (Zsofia Kiss-Szemán)

Maximilián Schurmann – Portrét T.G. Masaryka, 1938, Galéria mesta Bratislavy

Ester Šimerová-Martinčeková namaľovala v rokoch 1946 – 1947 nezvyčajný imaginatívny portrét T. G. Masaryka, ktorý sa od ostatných realistických podobizní výrazne odlišuje. Má zvláštnu kompozíciu a žiarivú optimistickú farebnú škálu. Viac než portrétom je skôr stelesnením idey československosti či úprimnej túžby autorky po lepších zajtrajškoch. Krajina v pozadí je podobne geometricky poňatá ako sivý pásikavý oblek prezidenta. Poetiku a idealizmus výjavu umocňujú detaily ako dekoratívne zábradlie, kytica margarétok či priam gýčová obloha s obláčikmi. Rozmermi sa portrét vyrovnáva štátnickým zobrazeniam v životnej veľkosti (výška 150 cm), avšak farebnosť či „široký úsmev prezidenta s otvorenými ústami a viditeľnými zubami pod fúzami“ sú pre žáner oficiálneho portrétu nevídané novinky. Šimerová-Martinčeková v ideu Československa po vojne naozaj verila a svojho parížskeho kubistického a konštruktivistického školenia sa držala po celý život.

Ester Šimerová-Martinčeková – Portrét T.G. Masaryka, 1946 – 1947, Slovenská národná galéria

Ukážkou politickej karikatúry Masaryka je kresba Štefana Bednára (1909 – 1976). Zobrazuje prezidenta v závere jeho politického pôsobenia. Polpostava vo vojenskom kabáte má prižmúrené oči, čo jej dodáva výraz istej nerozhodnosti aj napriek zvýrazneným robustným rukám. Štefan Bednár kreslil medzi vojnami mnohé politické osobnosti – budúcich diktátorov i prehrávajúcich demokratov. Zvýrazňoval najmä pokrytectvo a zbabelosť v domácej aj medzinárodnej politike. V tomto ohľade obišiel Masaryk na viac-menej láskavom portréte ešte celkom dobre.

Štefan Bednár – T.G. Masaryk, 1934, Slovenská národná galéria

„Žijeme v pohádce? Tak se ptají politikové všech zemí a sám kladu si stejnou otázku; a přece je to všechno skutečná skutečnost, výsledek čtyřletého zápolení všech národů světa. Svět rozstoupil se na dva tábory a v hrozném boji zvítězili ti, kteří hájili ideály spravedlnosti — zvítězili idealisté, zvítězil duch nad hmotou, právo nad násilím, pravda nad chytráctvím. Theokratická autokracie podlehla demokracii, spočívající na zásadách humanitní mravnosti.“ (prejav T. G. Masaryka, 22. decembra 1918)

Použité zdroje:

[1] VÁROSS, Marian: Umelecký odkaz Štefana Polkorába. Katalóg výstavy. Bratislava: Ústredný sväz čs. výtvarných umelcov – Slovenská sekcia, 1953.

KISS-SZEMÁN, Zsófia: Ucho pána prezidenta. Štefan Polkoráb a príbeh portrétu pána prezidenta. Bratislava: Galéria mesta Bratislavy, 2016