„Miloval Oravu, jej jasnosivé vápencové výšky, obrastené ostrozelenou psiarkou, psie fialky a vietor, hlboký veľkonočný a vlhký pokoj na dne krivolakých a uzučkých, neuveriteľne sprehýbaných dolín, obnažené a drobné strmé bridlicové bralá, čo mali v daždi farbu konských kopýt. Vyrastal uprostred zeleného rozčleneného svalstva tej záhadnej krajiny, chodil chytať hláče, keď vzišli oziminy vôkol pomalej priezračnej rieky.“
„Navždy si zapamätal poloznehybnené, len chvostami pomykávajúce, akoby stojace mreny s matnozelenými chrbtami, ktoré mali lesk nevyleštenej sponky na starodávnej evanjelickej brechárovskej biblii, miloval Oravu, kde z roka na rok už asi pár desiatok tisícročí - ale ponajviac len na jar a na jeseň - cítiť tie mnohokilometrové, zo všetkých vzdušných vírov stvorené laby zverských víchric, dobiedzajúcich do brál. Nad smrekmi zápasiace rýchle a protismerné, navzájom do seba zahryznuté vetriská. Vnímal tú naježenú srsť ostrého vzduchu, rýchle, šklbúce zuby, neviditeľné telá a pazúry."
„Uprostred hlbokých roklín sa rodili ľudia s predtuchami. Miloval Choč, Roháče, Vyšné Vrbište i Hubovo, kde striedavo žil práve tak, ako tam striedavo žili jeho otec a jeho matka, i keď každý z nich osve, i keď každý z nich zvlášť."
„Mal v sebe ten číry, drapľavý, sklovito lesklý vzduch, obliehajúci jarou zvlhnuté, nové, sotva dvadsaťročné šindle na drevenom kostolíku v Istebnom, kam chodil za Barborou, drevené kostolné schody, ktoré už skoro dvesto rokov obrusovali hrubé, ťažké i tenšie podošvy, hrdé a dôstojné, rozvážne kroky, vedel si sprítomniť obláčky dychu v mraze vnútri kostolného zrubu, kedykoľvek by si bol vedel predstaviť reliéfy evanjelistov na kazateľnici, to drevo presiaknuté horúcim spevom, potuchlinou, mokrotou čiernych luteránskych vlniakov."
Text z knihy: Ján Johanides - Najsmutnejšia oravská balada (1988, Slovenský spisovateľ)
Titulný obrázok: Martin Benka - Oravský motív, 1934