Ivan Matušík (1930 – 2022) prinášal do slovenskej architektúry odvážne a experimentálne koncepty, nikdy však pre veľkolepú ideu neobetoval vyváženosť a ľudský rozmer stavby. Jeho najväčší nezrealizovaný projekt mal ambíciu radikálne premeniť Obchodnú ulicu a posunúť centrum Bratislavy bližšie k dobovej predstave mesta „budúcnosti“.
Šesťdesiate roky otvorili modernej architektúre na Slovensku nové cesty a príležitosti. Ústup doktríny socialistického realizmu aspoň čiastočne uvoľnil autorom ruky a dovolil im využiť širšiu paletu výrazových prostriedkov. Viac stavebných investícií pre slovenskú časť republiky znamenalo priestor pre rozsiahlejšie projekty a veľkorysé urbanistické gestá.
Významné ateliéry sa vymanili z byrokratických obmedzení štátnych projektových ústavov a mohli plynulejšie reagovať na svetové a európske vývinové trendy. Riešili sa otázky tradície verzus moderny, prepojenia interiéru a exteriéru, či rovnováhy medzi funkčnosťou a umeleckými ambíciami veľkej architektúry. Hoci sa mnohé z odvážnych projektov napokon zredukovali alebo vôbec nezrealizovali, krátka úľava medzi stalinizmom a normalizáciou umožnila architektom posúvať horizonty a snívať vo veľkom.
Ivan Matušík a jeho progresívny ateliér Štátneho projektového ústavu obchodu (ŠPUO) sa väčšiu časť dekády venovali realizácii komplexu na Kamennom námestí v Bratislave. Obchodný dom Prior a hotel Kyjev vytvorili kľúčový mestotvorný prvok, o ktorého zachovanie a obnovu dodnes bojuje odborná verejnosť.
Matušík vnímal architektonickú úlohu ako pokus o riešenie určitého spoločenského problému a tvorivý dialóg stavby s prostredím. Monumentálne gesto môže tvorcovi priniesť renomé, v prvom rade však musí vychádzať v ústrety ľudským potrebám a charakteru zvoleného miesta. Praktická kvalita architektúry nesmie zaniknúť vo veľkosti konceptu.
Za návrh obchodného domu Prior Matušík dostal v roku 1969 Cenu Dušana Jurkoviča. Rok nato jeho ateliér vyhral urbanistickú a architektonickú súťaž na obchodno-spoločenské centrum Bratislavy v bývalej štvrti Schöndorf. Mimoriadne komplexné riešenie malo úplne nahradiť eklektickú podobu Obchodnej ulice a vytvoriť jednotný celok, kaskádovito prerastajúci do širšieho okolia. Matušíkov tím pracoval na návrhu celé dva roky.
Ohnisko projektu tvorí široká viacpodlažná pešia zóna oddelená od podzemných garáží a verejnej dopravy. Os Obchodnej ulice lemujú vizuálne jednotné terasovité stavby zamýšľané ako veľké obchodné a kultúrne domy. V projekte vidíme návrhy ich funkcií – tržnica, dom potravín, dom obuvi, dom bytovej kultúry, dom služieb, galéria moderného umenia, Ústredie ľudovej umeleckej tvorby, kino centrum a. i. Vďaka nepravidelnej rozlohe stavieb vznikajú v priestranstvách medzi nimi drobné námestia určené na menšie trhy ovocia či kvetín.
Severovýchodný koniec Obchodnej ulice akcentuje na mieste Hurbanových kasární dvojica výškových administratívnych budov. Ďalší vertikálny prvok predstavuje budova hotela dotvárajúca brutalistický charakter celku. Štyri podlažia pešej promenády – terasu, prízemie, podzemie a dopravnú infraštruktúru – prepájajú oblé rampy a schodiská na oboch koncoch ulice. Celková úžitková plocha predstavuje 380 000 m2 s kapacitou 2 000 parkovacích miest.
Matušíkov koncept spája vlastnosti socialistických plnosortimentových obchodných domov s priestorovým usporiadaním typickým pre súčasné interiérové shopping malls. Návštevníci sa pohybujú po viacerých úrovniach a sú obklopení všetkým, čo potrebujú – obchody, kultúra, relax aj administratíva na jednom mieste. Električky a autá sú ukryté pod zemou, takže nič nenarúša priestrannú pešiu zónu. Zoskupenie prevádzok podľa funkcie – potraviny, nábytok, obuv – by už zrejme v súčasnosti neobstálo, hoci napr. takzvané food courty fungujú podobným spôsobom.
Obchodná ulica by v Matušíkovom podaní znamenala radikálny zásah do pôvodnej podoby štvrte. Podobne ako projekt Lower Manhattan Expressway od Paula Rudolpha vyžaduje zbúranie celých mestských blokov a ich nahradenie čistou modernistickou utópiou z betónu a železa. Architekt tu vyvažuje invazívnosť svojho riešenia veľkorysým prístupom k občianskej vybavenosti, bezpečnosti a pohodliu. Napriek tomu však rázna zmena tohto typu kladie vysoké nároky na vlastnú nadčasovosť. Projekt, ktorý zrovnáva minulosť so zemou, takpovediac stavia sám seba ako večné riešenie. Veľkou výzvou je potom aj materiálové opotrebenie a jeho vplyv na estetický zážitok z prostredia, ako vidno napr. na terasách na Jurigovom námestí alebo promenádach v Petržalke.
Matušík sa obchodným stavbám a ich úlohe v urbanizme mesta venoval od konca 50. rokov. Predajňu potravín na Brezovskej ulici a najmä obchodné stredisko Slimák nepoňal iba ako rutinné zákazky. Uvažoval o nových možnostiach obchodných prevádzok, ich usporiadaní, zásobovaní a prístupnosti. Obchodné centrum predstavuje akúsi oázu praktického poriadku a pohodlia. V projekte nákupného centra v Martine združil Matušík obchody a služby do kompaktného dvojpodlažného kubusu s jednoduchým interiérovým átriom a priečelím, pripomínajúcim raster slnolamov tropickej architektúry. Dôsledne premyslený priestor dopĺňa výrazné estetické gesto.
Veľkolepá prestavba Obchodnej ulice sa napokon nezrealizovala. Architekti však ďalej zužitkovali koncept celomontovanej železobetónovej konštrukcie, ktorý vyvinuli pre tento účel a neskôr pomenovali ako Systém ŠPÚO-ZIPP (Integro). Podrobná dokumentácia projektu v podobe modelov a pôdorysov nám umožňuje spoznať predvoj dobového urbanistického myslenia a staviteľských ambícií. Návrh z dielne Matušíkovho ateliéru vyvolal svojho času silnú odozvu v odbornej aj laickej verejnosti. Nekompromisná vízia vzbudila nadšenie aj odpor.
Projekt Obchodná predstavuje jeden z posledných pokusov o komplexnú revitalizáciu a modernizáciu mestského centra, zahŕňajúcu nie jednu či dve stavby, ale celú štvrť. Ak by sa prestavba uskutočnila, centrum Bratislavy by dnes zrejme vyzeralo a vyznievalo značne odlišne. Betónová kaskáda využívajúca stupňovitú gradáciu, odvážne strohé priečelia a mandľový tvar centrálneho námestia by sa pravdepodobne stali architektonickou kuriozitou, podobne ako napríklad budova Slovenského rozhlasu alebo národného archívu. Až zub času by však ukázal, či betónová štvrť spĺňa požiadavky obyvateľstva v premenlivej spoločenskej situácii. Porevolučný úpadok starostlivosti o dedičstvo modernej architektúry necháva túto otázku otvorenou.
„Architektúra je svedectvom tej-ktorej doby. Architekt si musí byť vedomý zodpovednosti a jeho príprava musí byť veľmi poctivá. Pri tvorbe nesmie chýbať ani zdravé zanietenie a kus srdca.“ – Ivan Matušík
Použité zdroje:
Ivan Matušík : Architektonické dielo. Bratislava : Spolok architektov Slovenska, 1996, 36 s.
RUSINOVÁ, Zora. Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení. Bratislava : SNG, 1995, 392 s.
MATUŠÍK, Ivan. Kamenné námestie. (Bratislava) : A 21, 2007, 166 s.
Architekt Matušík: Živé budovy treba rešpektovať. Sme.sk.
Ivan Matušík: Aj malé národy možno identifikovať podľa ich architektonickej kultúry. Asb.sk.