Cyprián Majerník bol súčasťou tzv. generácie 1909, ktorej členovia umelecky dozrievali počas hospodárskej krízy a postupného nástupu fašizmu k moci. Základy výtvarného vzdelania získal u Gustáva Mallého a neskôr na pražskej AVU. Na prelome rokov 1931 a 1932 absolvoval študijný pobyt v Paríži, kde zažil pol roka hladu a biedy, dokumentujúc trpkú sociálnu situáciu nevestincov a života na periférii. Následne sa usadil v Prahe, ktorá poskytovala stimulujúce kultúrne prostredie a kontakt s vplyvnými dielami svetovej moderny.
Cyprián Majerník postupne zužitkoval inšpirácie Henri Matissom, Giorgiom de Chiricom, Pablom Picassom, Julesom Pascinom, Franciscom Goyom, Andrém Derainom, či Honoré Daumierom. Počas prvej polovice 30. rokov sa často venoval (aj formou krátkych beletrií) satirickému stvárneniu slovenského vidieka, ktorým nabúraval malomeštiacke predstavy o malebnej usmievavej krajine a s láskavou iróniou ukazoval odvrátenú stranu spoločenských rituálov a klerikalizmu.
Nasledovalo tematicky vážnejšie obdobie ovplyvnené metafyzickou maľbou a kubizmom. Začali prevažovať pocity úzkosti, samoty a neurčitého ohrozenia. Objavil sa motív násilia (páchaného silnejším jedincom na slabšom a bezbrannom) a iracionálne, v náznakoch zobrazované zlo, ktoré vyžaruje aj z navonok obyčajných scén. Odklon od irónie a svojského humoru bol spôsobený zhoršujúcou sa sociálnou a politickou situáciou v Európe a taktiež prvými príznakmi neliečiteľnej sklerózy multiplex, ktorú umelcovi diagnostikovali v roku 1934.
Prví jazdci sa v Majerníkových dielach objavujú v roku 1936. Postavy v sedle sa z vidieckych mládencov na koňoch, toreádorov a cirkusantov v manéži postupom času menia na neurčité putujúce skupiny, vojenské výpravy a napokon na utečencov.
V početných scénach z prostredia cirkusu sa Majerník zameriava na postavy klaunov, krasojazdkýň a akrobatov, ktoré vyobrazuje ako tragické postavy – za umelým úsmevom v žiari reflektorov sa skrýva samota a neviditeľný plač. Život Majerníkových cirkusantov je rozkolísaný, plný neustálych starostí o prežitie a groteskného stereotypu nacvičených pohybov.
Časť diel z tohto obdobia sa venuje býčím zápasom a toreádorom. Ich chaotické a miestami smiešne kompozície odkazujú na zbytočné násilie vtedy prebiehajúcej občianskej vojny v Španielsku.
Majerníka fascinuje vzťah agresor – obeť, manipulátor – korisť, jazdec – kôň; človek krotiteľ ovláda fyzicky silnejšieho koňa a núti ho do neprirodzených cirkusových polôh tela. Krotiteľ koní a často sa objavujúca postava muža v cylindri môžu podľa niektorých interpretácií predstavovať nacistov a poslušné kone ich vazalov.
S blížiacou sa vojnou získavajú jazdci na Majerníkových obrazoch zbrane, strácajú „nevinnosť“ a niekedy sú zobrazení v kontraste s neozbrojenými chodcami. Objavujú sa typické formálne znaky neskorého obdobia Majerníkovej tvorby – neurčitá krajina s nízkym horizontom, redukovaná, zemitá farebná škála a výraznejšie kontúry.
Autor sa postupne zbavuje zbytočných detailov a dekorácií, jeho postavy strácajú tváre. Ozbrojené skupiny jazdcov ešte akoby vnímali diváka, niektoré takmer pózujú, neskôr sa však anonymní pútnici (väčšinou už bez zbraní) sústredia iba na svoju strastiplnú cestu z jedného okraja scény k druhému. Divák vidí iba výsek deja, z ktorého sa sotva dozvie niečo konkrétne.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny zostáva Majerník v protektorátnej Prahe a naplno sa oddáva systematickej tvorbe, niekedy až na úkor vlastného zdravia. Jeho obrazy sa stávajú čoraz pochmúrnejšími a naliehavejšími. Svoju tému cirkusov a divadiel posúva do novej významovej roviny – namiesto vystupujúcich sa sústreďuje na obecenstvo a jeho reakcie.
Prekvapené, neisté, či priam šokované tváre divákov naznačujú povahu diania na pódiu, ktoré nevidíme. Niekedy sú postavy zahalené maskami, ale pestrá škála emócií je napriek tomu čitateľná – údiv, povýšenosť, rezignácia, škodoradosť, provokatívnosť, agresivita. Akoby si pozorovatelia neustále sa stupňujúcej spoločenskej frašky začali uvedomovať, že napriek nezúčastnenému postoju sa stávajú jej aktérmi a obeťami.
Hlavnými postavami vojnového obdobia Majerníkovej tvorby sú však jazdci a pútnici, čoraz častejšie v podobe utečencov, vysťahovalcov či vandrákov. Putujú neistým priestorom v nekonečnom čase napospas nepredvídateľným silám.
Nejasný cieľ ich putovania priam evokuje gauguinovskú otázku: odkiaľ pochádzame, kam smerujeme? Občas sa objavujú iba opustené vychudnuté kone v spustošenej krajine alebo v ruinách miest, neraz vyplašené a zbytočne pripútané o nepoužiteľný voz.
Majerník do týchto obrazov vkladá veľké množstvo solidarity a empatickej sústrasti, podobne ako sa to vo výjavoch z prvej svetovej vojny podarilo Ladislavovi Mednyánszkému, alebo ako sa o to snažil jeho súčasník Koloman Sokol. Sú svedectvami o hrôzach vojny napriek tomu, že iba zriedka priamo zobrazujú násilie. Putujúci jazdci tiež znázorňujú dôležitý motív úniku, ktorý prechádza celou Majerníkovou tvorbou.
Zrejme najznámejšou postavou Majerníkových obrazov je Cervantesov hrdina Don Quijote de la Mancha, ktorého začína zobrazovať od vypuknutia španielskej občianskej vojny. Dômyselný rytier predstavuje zrejme jedinú neanonymnú postavu v autorovej neskoršej tvorbe – môže ísť dokonca o skrytý autoportrét (na jednom obraze sú na jeho štíte viditeľné iniciály CM). Majerník variuje Dona Quijota v rôznych technikách, ale vždy v podobnom spracovaní, zrejme inšpirovanom Honoré Daumierom – vysoký, chudý muž asketickej postavy s dôstojným držaním tela, sediaci na vyziabnutom koni a v ruke nesúci kopiju.
V zvláštnom bdelom snení sa túla po svete (niekedy v sprievode sluhu Sancha Panzu) a vytrvalo hľadá pravdu a zmysel života napriek ťažkým skúškam osudu. Symbolizuje imaginárny hrdinský svet, ktorý už zanikol a zároveň je pre autora spôsobom vyrovnávania sa s absurdnosťou sveta reálneho – Majerník už nesatirizuje, nezápasí so skuťočnosťou a vytvára si odstup od bežných útrap života.
V niektorých scénach Don Quijote optimisticky vzhliada k oblohe a v jeho póze možno vidieť odhodlanie. Plynule sa však aj Don Quijote na obrazoch anonymizuje a z imaginárneho ideálu sa stáva jazdec reality, často s nejasnými úmyslami.
S blížiacim sa koncom vojny sa stupňuje expresivita a dynamickosť pútnických scén. Jazdci začínajú mať konkrétnejší cieľ cesty, objavujú sa medzi nimi partizáni a osloboditelia. Stále však prevažujú obete vojny, niekedy putujúce pešo alebo na člnoch a stretávajúce iné zúbožené skupiny a postavy zrejme symbolizujúce smrť. Súbor Majerníkových diel z obdobia vojny predstavuje „rekviem“ za celé ľudské pokolenie sužované absurdnosťou vlastného konania.
Krátko po ukončení vojny sa Majerníkov zdravotný stav zhoršil a necelý mesiac po svadbe s družkou Karlou Patočkovou sa maliar rozhodol dobrovoľne ukončiť svoj život skokom z okna. Pochovaný bol na vinohradskom cintoríne v Prahe.
V čase svojej smrti už bol uznávaným umelcom a na jeho posolstvo nadviazala povojnová generácia - priamym príkladom je tvorba Vincenta Hložníka. Hoci Majerník tvoril prevažne mimo Slovenska, jeho umelecký vývoj má viacero styčných bodov s generačnými druhmi Jánom Mudrochom, Kolomanom Sokolom, Jánom Želibským alebo Júliusom Nemčíkom.
Keďže už uplynulo 70 rokov od smrti Cypriána Majerníka, jeho diela v zbierkach Slovenskej národnej galérie sú autorsky voľné a návštevníci stránky si ich môžu stiahnuť vo vysokom rozlíšení. Voľné diela sa môžu použiť na tlač, vlastnú tvorbu, edukačné alebo komerčné účely, pokiaľ ich použitie nepoškodí dobré meno autora a galérie. Pri ich ďalšom šírení prosíme uviesť meno autora, názov, inštitúciu a zdroj.
Záložka Slovenskej národnej galérie podľa diela Morena
Použité zdroje:
Karol Vaculík, Ľudmila Peterajová - Generácia 1909 : Svedomie doby, Slovenská národná galéria, 1965