Monumentálna pozostalosť Júliusa Kollera (1939 – 2007) sa vďaka jeho partnerke Kvete Fulierovej dostala po autorovej smrti do zbierok Slovenskej národnej galérie. Podstatnú časť tohto veľmi rôznorodého materiálu tvoria poznámky a zápisky do školských zošitov či karisblokov.
Písaným či paličkovým písmom, modrým či zeleným perom, čiernym či zeleným fixom, dôsledne a krasopisne si Koller prepisoval všetky relevantné informácie z nespočetných oblastí, ktoré ho zaujímali.[1] Poznámkoval knižky, časopisy, noviny, vlastné teórie a dojmy zo spoločenského diania. Všetky informačné zdroje mal pod kontrolou, pod permanentným rukopisným scanningom.
Prečo si Koller tak obsesívne veci zapisoval?
Prečo sa tak nástojčivo potreboval zmocňovať informácií?
Prečo ako vizuálny umelec – teda nie vedec či výskumný pracovník s povinnosťou textových výstupov – potreboval materializovať svoju lektúru, dávať na papier svoj streaming informácií?
V prvom rade iste preto, lebo žil v období relatívne chudobnom na informácie. Dôveryhodných informačných zdrojov bolo málo, možnosti ich rozmnožovania či kopírovania neexistovali, boli pod kontrolou, alebo sa len pomaly rodili.[2]
Na druhej strane, Kollerovo až opulentné poznámkovanie nebolo len vedľajším efektom konzumácie informácií. Pozvoľna sa stávalo produkciou či seba-produkciou špecifického druhu,[3] jedným z jeho najbytostnejšie prežívaných a čo do stráveného času a priestoru najmonumentálnejších projektov. Dalo by sa hovoriť o monumente celoživotného vzdelávania, o veľmi širokospektrálnom autodidaktizme, majúcom povahu až akejsi info-obsesie, „utišovanej“ terapiou excerpovania – tvorby výňatkov.
Sprvu znúdzecnostná a neskôr programová rezignácia na produktivitu v tradičnom zmysle slova, kreativita postrádajúca motiváciu odbytu, akoby Kollera plne domestifikovala. V podstate odsúdený na šuflíkovú tvorivosť, stal sa pozvoľna a bez veľkého odporu papučovým výtvarníkom.
Ako umelec obmedzených príležitostí, ale slobodnej definície[4] mal Koller k dispozícii pomerne veľa neštruktúrovaného voľného času. Práca s amatérmi bola čiastkovým úväzkom, „chlebovky“ pre Dielo príležitostnými „rýchlovkami“, domácnosť v podstate „bežala sama“... Väčšinu času tak Koller venoval svojim záľubám.
Koller však určite nebol vzdelancom štandardného formátu. Skoro vôbec napríklad nečítal krásnu literatúru, vznešené žánre – filozofiu a poéziu – len za mlada.[5] V podstate ho nezaujímali „múdre knižky“, onen humanitnovedný kánon, predstavujúci „vzdelanosť“ ešte i v jeho generácii. Navyše, Kollerove literárne či (povedzme skôr) čitateľské záujmy boli rokmi stále obskúrnejšie[6] a expanzívnejšie.
Na rozdiel od dostredivého vzdel(áv)ania kolegov s úbežníkom v oblasti výtvarného umenia, Koller akoby sa vzdelával odstredivo, horizontálne. Viac do šírky ako do hĺbky, už akosi hypertextovo. Každá nová informácia sa mu linkuje na ďalšiu informáciu, nová oblasť či sféra poznania na ďalšiu oblasť či sféru poznania.
Ak Koller sprvu hromadil informácie, ktoré prepisovaním spotrebovával, neskôr akoby čítal i excerpoval stále menej, resp. stále mechanickejšie. Hromadenie samotných informácií nahradilo hromadenie ich zdrojov. Mnohé z kníh akumulovaných v posledných rokoch Koller nikdy neotvoril, nejednu knihu vlastnil duplicitne, niekedy aj vo viacerých edíciách. V tomto štádiu už zrejme nešlo o obsah informácií, skôr o ich rámcovú evidenciu či kontrolu.
Koller nás naozaj predbehol vo svojej vášnivej aktivite informačne zahlteného čitateľa či – snáď lepšie – konzumenta informácií, ktorý sa snaží hromadením, vystrihovaním (teda v istom zmysle komprimovaním) a poznámkovaním obsiahnuť hranice dostupného poznania.
Samozrejme že orientácia vo svete informácií je prirodzenou ľudskou aktivitou.[7] U Kollera je však prietok informácií dávno pred príchodom postinformačného veku zmnožených kanálov takpovediac vysokofrekvenčný. Dávno pred pádom opony, ktorá ľudí v našej časti sveta prekvapila okrem iného i množstvom informácií a neschopnosťou kriticky ich vyhodnocovať, tu existuje človek, pre ktorého je infotainment vlastnou, existenciálne prežívanou témou, celoživotným work in progress.
Kollerova informačno-zberateľská agenda bola istým predvojom budúceho informačného šoku či prvou konfrontáciou so skúsenosťou informačného smogu, ktorý sa neskôr snažili uľahčiť rôzni špecialisti na eko-logistiku informácií a smart reading.
Na druhej strane je otázne, či to, o čo Kollerovi šlo, je efektívne čítanie? Skôr to asi bude čítanie afektívne, silne subjektivizované. Výraz toho, čomu sa dnes, aj s väzbou na barthesovskú smrť autora, zvykne hovoriť kreatívne čítanie.[8]
Koller bol skutočne čitateľ par excellence, pragmatický i odkláňavý. Bol aktívnym užívateľom textu, nie jeho obeťou.[9] Čitateľ JK príležitostne z knižiek či časopisov vystrihoval čo sa mu nepáčilo, prelepoval obrázky, prípadne ich presúval inam, zlepoval jednotlivé stránky, alebo ich nechával preklopiť sa na najbližšiu dvojstranu.
Kollerov celoživotný proces konzumácie sveta cez informačný filter je v jeho pozostalosti ľahko rekonštruovateľný. Jeho motivácia však napriek tomu zostáva istou záhadou. Či mu išlo o nejaký druh „ryžovania“ informácií a či úbežníkom tohto projektu bolo vyfiltrovať to podstatné, alebo naopak to nepodstatné z totality sveta? Inými slovami: bol Koller zlatokopom informácií, alebo len obyčajným vyhľadávačom? [11]
Kto kedysi videl knižnicu Júliusa Kollera sprístupnenú v dnes už neexistujúcej krčme NEKAPRI INN ART na Námestí SNP v Bratislave, možno tuší, o čom je reč. Pôvodná knižnica JK, po jeho smrti prečistená, preriedená kolegami a kamarátmi, ktorí si z nej vybrali do vôle, bola k dispozícii „vybrakovaná“. Knihy konsenzuálne vzácne, také knihy, ktoré identicky nachádzame v knižniciach domácich intelektuálov, ľudí z rovnakých sietí, knihy tohto typu tu už nenájdeme. Konsenzuálne vzácne, intelektuálne knižné tituly sa stali súčasťou iných knižníc, zostala len „vata“.
A práve táto napohľad vata, táto zmes bizarností a ležiakov, je možno tou pravou kollerovskou signatúrou, špecifickým výrazom jeho inakosti a nekompatibility s ľuďmi a knižnicami ľudí z jeho sveta. Toto je zvyšková knižnica človeka, ktorý je „ako ostatní a predsa iný“ (šk. č. 2), stopa ufonauta JK.
Z desiatok škatúľ Kollerovej pozostalosti, plných veľmi rôznorodých materiálov, tvorí výnimku jedna, nazvaná DOMUS. Obsahuje asi 30 štandardných zelených školských zošitov s rukopisnými poznámkami a kresbičkami z rovnomenného talianskeho architektonického časopisu.
Zrejme dočasne vypožičané časopisy si Koller rad za radom, „jedna k jednej“ prepisoval, vytvárajúc tak akýsi mnemotechnický komiks. Jeden zelený zošit komprimuje obsah jedného čísla, vrátane prekreslenej obálky, obrázkov a anglického resumé.[12]
Hoci tu nie je vždy možné odlíšiť Kollerove autorské vsuvky, komentáre sa objavujú najčastejšie v popisoch prekreslených obrázkov a majú mnohokrát charakter (pre konceptualistu Kollera typickej) textovej transkripcie obrazového. Možno sa v tomto prípade nestretávame s takou intenzívnou mierou kritiky ako v prípade Kollerovho vnímania domáceho umenia, rozhodne však i tu máme dočinenia s aktívnym a dosť skeptickým čitateľom, ktorý prijíma aktuálnu lekciu umenia dosť nedôverčivo.
Kollerove hand made kópie Domusov z druhej polovice 70. až prvej polovice 80. rokov 20. storočia (teda z obdobia nástupu transavantgardy) sú fascinujúcim pramenným materiálom. Nielen možnosťou vniknúť do dobového stavu poznania, ale i do jeho autorských, osobnejších filtrov.
Článok vychádza z textu štúdie s názvom Legere et collegere – Čitateľ, spisovač a hromadič informácií JK, v Ročenke Slovenskej národnej galérie 2011.
Poznámky:
1
Sú tu stopy po lektúre či kultúrnej spotrebe naozaj všeličoho: zošity s výsledkami z československých či európskych hitparád, výpisky z existencialistov, zo štrukturalistickej i z marxisticko-leninskej filozofie, z keltskej mytológie, z literatúry o umení západnej i sovietskej proveniencie, z Dänikena i jeho domácich odvodenín...
2
Z pohľadu súčasného intelektuála, konzumenta starších vrstiev kultúry, navyknutého na rôzne pamäťové pomôcky – xeroxy, digitálne fotoaparáty, skenery a ich konvertovacie programy, rôzne druhy komprimovateľných virtuálnych úložísk... javí sa spôsob Kollerovej konzumácie a archivácie vedenia či poznania ako veľmi archaický. Všetko dôležité (a u Kollera akoby nebolo nedôležitých vecí) prechádza rukopisným filtrom, pričom práve táto manuálna mnemotechnika generuje obrovskú materiálovú stopu. Dodnes si spomínam na rozpaky kolegýň z archívu SNG zoči-voči čerstvo nadobudnutej pozostalosti JK. S osobným fondom tak monumentálneho rozsahu sa ešte nestretli.
3
Daniel Grúň hovorí v tejto súvislosti o Kollerovom archíve ako o „archeológii seba“. Pozri: Grúň, Daniel: Archív umelca – paralelná inštitúcia alebo prostriedok sebahistorizácie? In: Sešity pro umění, teorii a příbuzné zóny, 5, 2011, č. 11, s. 80.
4
Výtvarnícka profesia (či už s akceptáciou Zväzu alebo bez) bola za socializmu jedným z mála tzv. slobodných povolaní, umožňujúcich iný ako „štikací“ pracovný režim.
5
Práve vďaka pozostalosti je možné sledovať, ako sa Kollerove záujmy historicky menia. Ako sa od kanonickej vysokej literatúry pozvoľna odkláňa k obskúrnejším zdrojom. Ako je vo svojich záujmoch a voľbách stále odviazanejší a evidentne stále viac „súkromno-mytologický“.
6
Keď sa v 90. rokoch 20. storočia prevalila vlna bulváru a na pulty sa vyplavili najrozličnejšie tituly konšpiračnej literatúry, Koller sa vyslovene našiel v tomto žánri. Pozri knižky typu Kto zavraždil Václava Klausa? v jeho zvyškovej knižnici v krčme na Námestí SNP č. 30, alebo jeho záujem o slovensko-štátnych exilových historikov.
7
Spomeňme si na Flaubertových hrdinov Bouvarda a Pécucheta, dvoch parodických úradníkov na dôchodku a ich ambíciu prekuknúť totalitu sveta, rozpitvať ho na podstatu prostredníctvom dostupných vedeckých technológií či diskurzov. Veru Kollerova infománia, hoc reflektovaná, občas nemá ďaleko od počínania Flaubertových dvoch pisálkov.
8
K tomu pozri napr. heslá „aktivní publikum“, „čtení“ a „hermeneutika“ in: Barker, Chris: Slovník kulturálních studií. Praha : Portál, 2006.
9
Obeťou sa Koller stáva až v momente, keď je textov priveľa a prísun informácií rýchlejší ako jeho spotreba. Vtedy dochádza k – metaforicky povedané – poruche príjmu potravy. Koller je teda na jednej strane forerunner či latentný kritik, ale na druhej strane možno už i prvá obeť postmoderného informačného pretlaku. Tí, ktorí vieme, koľko starostí mala Kollerova družka Kveta po jeho smrti s rozdistribuovaním jeho informačnej stopy, jeho „archívu“, máme možno tendenciu označiť Kollerovo načasovanie svojho odchodu zo sveta za pragmatické... Ale mysleli kedy avantgardní umelci na blaho vlastných vdov? Kollerova malá textkarta so zápisom „Ženy rady zachraňujú tých, ktorí nakoniec zapríčinia ich skazu“ z r. 1983 (šk. č. 8) vyznieva v tejto súvislosti dosť ironicky.
10
Vizuálne i konceptuálne najpríťažlivejšími produktmi tejto tendencie sú potom jeho autorizované knihy či katalógy kompletne alebo výberovo prepečiatkované zelenou iniciálou JK. Napohľad trochu barbarské prepečiatkovanie nie je len fyzickým privlastnením, ale zrejme i stotožnením sa s obsahom apropriovaného textu.
11
Po rokoch bádania v Kollerovej pozostalosti by si človek asi na túto otázku už mal vedieť odpovedať. Ale čo ak to nie je také jednoduché? Kollerovská Möbiova páska ako akýsi vzorec reverzibility hodnôt, zvratnosti protikladov bude možno i v tomto prípade aktuálna.
12
Hoci si Koller obyčajne pri excerpovaní na obálku zošita píše i majiteľa poznámkovaného zdroja – najčastejšie je ním jeho kamarát, kunsthistorik a milovník krásnych kníh Igor Gazdík –, tu ho nepoznáme. Domusy však boli začiatkom 80. rokov už i na Slovensku, zvlášť v špecializovaných knižniciach, relatívne dostupnou literatúrou. Ďakujem v tejto súvislosti za pomoc Monike Mitášovej.
Zdroje:
Fotografie:
Ak nie je uvedené inak: poznámky, výpisky, výstrižky a rešerše pochádzajú z nespracovaného Archívu / pozostalosti Júliusa Kollera, IM 358
Autori fotografií: SNG, Adam Šakový
Literatúra:
Cahn, Michael: Váhání mezi odpadem a hodnotou: ke kulturní hermeneutice sběratele. In: Dvořák, Tomáš (ed.): Kapitoly z dějin a teorie médií. Praha : Edice VVP AVU, 2010, s. 251-266.
Certeau, Michel de: Čtení jako pytlačení. In: Dvořák , Tomáš (ed.): Kapitoly z dějin a teorie médií. Praha : Edice VVP AVU, 2010, s. 135-146.