Spisovateľ a literárny kritik Jiří Karásek ze Lvovic (1871 – 1951) je v umeleckom prostredí Slovenska známy predovšetkým ako zberateľ výtvarných diel. Poniektorým sú možno známe jeho básnické zbierky, literárne práce a publicistické texty pre český časopis Moderní revue. Menej sa vie, že už za svojho života sa stal vzorom, ktorý nasledovalo mnoho ľudí s homosexuálnou orientáciou. Celkom právom si ho vybrali za vzor práve ľudia z prvorepublikového hnutia za dekriminalizáciu homosexuality v Československu, tzv. menšinári.

Keď v roku 1895 prebiehal súdny proces s írskym dramatikom Oscarom Wildom (1854 – 1900), ktorého obvinili zo „sodomie“, práve Karásek bol jedným z mála ľudí, ktorí sa v Čechách postavili na jeho obranu. O 36 rokov neskôr ho redaktorka časopisu Hlas sexuální menšiny, Jana Mattuschová nazvala „otcom hnutia“ a „prvým bojovníkom“2.

 

Jiří Karásek ze Lvovic, vlastným menom Josef Karásek, sa narodil do chudobnej meštiackej rodiny v Prahe na Smíchove. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie, ktoré však nedokončil a zamestnal sa ako poštový úradník 3.  Už ako študent na gymnáziu sa pokúšal o literárnu tvorbu a neskôr so svojím gymnaziálnym druhom Arnoštom Procházkom založili časopis Moderní revue (1894), ktorý sa zameriaval na českú a francúzsku dekadentnú tvorbu. 

Moderní revue si dala za cieľ písať otvorene o mnohých tabu a sexualita v tomto období medzi také témy rozhodne patrila. Mladí autori, ku ktorým sa čoskoro príspevkami zaradili už čítankovo známi Otokar Březina, S.K. Neumann a ďalší, vyjadrovali veľmi otvorene svoje názory na konzervatívnu morálku a pokrytectvo vtedajšej spoločnosti. Sám Karásek prispieval viacerými básňami, prózami a esejami a časopis spoluredigoval až do jeho zániku v roku 1925.

 

Prídomok „ze Lvovic“, ktorým sa vo svojej tvorbe začal neskôr podpisovať, mal odkazovať na jeho údajný aristokratický pôvod. Tvrdil, že je potomkom slávneho matematika a astronóma Cypriána Karáska Lvovického ze Lvovic (1524 – 1574) z kráľovohradeckého rodu, po ktorom podľa jeho vlastných slov zdedil aj „básnickú túžbu po hviezdach“ 4.  V skutočnosti chcel skôr zvýrazniť svoju jedinečnosť a odlíšiteľnosť od bežnej priemernosti a tuctovosti. Neexistujú totiž žiadne dôkazy preukazujúce priamu genealogickú príbuznosť s astronómom Karáskom či jeho rodom.

 

V roku 1895 odsúdili Oscara Wilda na dva roky ťažkých prác vo väzení. Česká spoločnosť sa viac zoznámila s Wildom a jeho tvorbou práve v súvislosti s touto aférou. Rovnako sa tento „škandál“ postaral o lepšie oboznámenie sa českej verejnosti s témou homosexuality. Česká tlač písala o Wildovi zväčša v duchu vtedajších názorov na homosexualitu. Wilde bol označený za „skazenú beštiu“ a jeho „sodomské správanie“ slúžilo ako nesporný dôkaz morálneho úpadku umelca. 

Karásek vo svojich Spomienkach uvádza, že veľmi ťažko niesol, akým spôsobom všetky české časopisy písali o Wildovi a rozhodol sa zareagovať práve prostredníctvom Moderní revue: „A navrhl jsem Procházkovi, abychom poplivanému básníkovi zjednali satisfakci aspoň u mládeže, když už celá česká veřejnost byla naštvána proti Wildovi. Navrhl jsem proto, že by mohla Moderní revue vydati celé zvláštní číslo věnované Oscaru Wildovi. Procházka velice ochotně na to přistoupil a společně jsme zredigovali toto senzační číslo v červnu roku 1895.“ 5

 

Vydanie „obranného“ čísla Moderní revue je o to pozoruhodnejšie, že sám Karásek bol príslušníkom homosexuálnej minority. V tej dobe nielenže nebolo bežné postaviť sa za človeka, ktorého stíhali za „sodomský akt“, ale ani aby to neurobil niekto, kto sám mohol byť ľahko obvinený z podobného „aktu“ 6.
  
Wildovská Moderní revue obsahovala Wildovu esej Úpadok klamstva, prvý preklad textu tohto írskeho dramatika do češtiny a niekoľko obranných textov zameraných na tému homosexuality. Okrem toho obsahovala aj polemiku s článkom, ktorý predtým vyšiel v časopise Naša doba. Článok napísal autor ukrytý pod pseudonymom Sursum, ktorým, ako sa neskôr ukázalo, bol budúci prezident prvej Československej republiky Tomáš Garrigue Masaryk. Ten v článku homosexualitu označil za „paederastiu“, svinstvo, ktoré je v rozpore s rozumom a mravnými zákonmi. Podľa neho takéto akty patrili do súkromného života, čo sa v prípade Wilda povedať nedá. Jeho diela síce odzrkadľujú aj súkromný život, no zverejnením diel sa tento súkromný život – život „perverzitu“ dostáva von, a tým sa dostáva von smrť 7.
  
Moderní revue a Karásek sa proti Masarykovej „abstraktnej etike“ ohradili etikou, ktorá nemá byť diktovaná zhora, ale má byť podmienená „nejryzejší bytostí“, teda tým, čo prvorepublikoví menšinári nazývali „prirodzenou konštitučnou vlastnosťou“ človeka. Túto vlastnosť nie je možné meniť, liečiť – a ak ľúbostný akt dvoch ľudí nikomu z nich neškodí a naopak je im prospešný – ani trestať. Karásek zároveň argumentoval tým, že trestnosť homosexuality sa zneužíva na vydieranie ľudí, a to aj vtedy, ak samotní obvinení nie sú homosexuálnej orientácie. Aj o tridsať rokov neskôr sa v prvom československom magazíne zameranom na homosexuálnu societu, v Hlase sexuální menšiny, často objavovali Karáskove argumenty.

 

Časopis Hlas sexuální menšiny začal vychádzať v Prahe v roku 1931 a jeho cieľom bolo hájiť záujmy „sexuálnych menšín“, odstraňovať predsudky o homosexualite, dosiahnuť zrušenie paragrafu, ktorý trestal homosexuálny styk a celkovo „bojovati za práva a uznání sexuálních menšin.“ 8 Pri príležitosti udelenia štátnej ceny za literatúru Karáskovi bolo decembrové číslo Hlasu z roku 1931 celé venované jeho osobnosti a dielu. Prinieslo Karáskove spomienky na tvorbu wildovského čísla Moderní revue, ako aj výber básní s homoerotickými motívmi. 

V článku Prvý bojovník autorka Jana Mattuschová (1906 – 2000) pod pseudonymom sigma ocenila Karáskovu „neochvějnou odvahu, s níž pustil se do boje za to, čím druzí dovedou jen pohrdati“ a vydavateľ Ján Hladký si pri tejto príležitosti spomenul na to, ako Karásek po odovzdaní štátnej ceny navštívil homosexuálny podnik: „Vchází nový příchozí. ´Mistr Karásek´, šumí od úst k ústům. Je středem pozornosti, hrnou se gratulanti, aby projevili radost k udělení státní ceny Mistrovi ku dnešnímu dnu.“ 9

 

V homosexuálnej societe patril Karásek už počas svojho života k pozitívnym vzorom, a v tomto duchu vychádzali aj ďalšie články v Hlase. V memoároch, ktoré po sebe zanechal Imrich Matyáš (1896 – 1974), slovenský úradník a redaktor Hlasu, sa o Karáskovi dočítame, že „nebojácne a otvorene sa zastával práv homosexuálnej lásky“ 10, čo bolo pre ľudí z tohto hnutia veľmi motivujúce a podporné. Cítili, že vo svojom úsilí nie sú sami a že majú silný vzor v človeku, ktorý bol dokonca ocenený štátnou cenou. To bolo veľmi dôležité prízvukovať hlavne mladšej generácii a nabádať ich tak, aby sa pripojili k boju za vlastnú dôstojnosť.

V roku 1932 sa Karásek pripojil k redakcii Hlasu, vychádzajúceho už pod názvom Nový hlas, rovnako figuroval v prípravnom výbore na založenie Československej ligy pre sexuálnu reformu, spolku, ktorého cieľom bolo pristupovať k otázkam ľudskej sexuality výhradne na základe moderných vedeckých poznatkov. V tom istom roku sa Karásek stal predsedom osvetového spolku Přátelství. Spolok vznikol pre ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemali vlastné rodinné zázemie a mal byť miestom, kde „budeme jedinou velkou rodinou sami sobě.“ 11

 

Spolok pre ľudí z homosexuálnej komunity organizoval prednášky, divadelné predstavenia, tanečné zábavy a zájazdy. 13. marca 1932 si tak členovia spolku napríklad pozreli Karáskovu zbierku obrazov, ku ktorej im Karásek zároveň poskytol odborný výklad. Okrem rôznych tematických večerov s bohatým programom či zoznamovacích večierkov usporiadal spolok pre svojich členov aj niekoľko prednášok vedených samotným Karáskom. Po úspešnom rozbehu činnosti spolku však už zakrátko nasledoval jeho postupný úpadok. To si možno vysvetľovať aj faktom, že bolo vždy viac tých, ktorí sa chceli na akciách Přátelství zabávať, ako tých, ktorí by aktívne pridali ruku k dielu.

 

Karáskove literárne práce, jeho angažovanie v sociálnom hnutí menšinárov a redakčná práca pre Nový hlas boli úzko prepojené s jeho umenovednou a zberateľskou činnosťou. Tak ako jeho identita „rovnopohlavne milujúceho“ určovala obsah jeho básní a diel, bola aj katalyzátorom jeho umelecko-zberateľskej činnosti. Karáskov viedenský priateľ aristokratického pôvodu 12 mu predstavil nielen bohatú zbierku Albertiny, ale aj svoje súkromné zbierky, a inšpiroval tak Karáskovu celoživotnú lásku k výtvarnému umeniu. Spočiatku náhodný výber diel, ktoré zodpovedali Karáskovmu vkusu, nakoniec vyústil do vzniku Karáskovej galérie zameranej na diela slovanských umelcov. Diela boli verejnosti sprístupnené v sokolskom Tyršovom dome v Prahe v roku 1925.

Karáskovo homofilné cítenie sa odrážalo nielen pri výbere už spracovaných diel do zbierky, ale často aj pri objednávkach na konkrétne umelecké dielo. Je známe, že Karáskov dobrý priateľ, poľský výtvarník  Wlastimil Hofman (1881 – 1970) na jeho popud a objednávku spracoval tému svätého Šebestiána, ako aj vytvoril skice pre Karáskovo dielo Endymion.

 

Najslávnejší z homoerotických obrazov, ktoré Hofman pre Karáska vytvoril, je nepochybne obraz Ganymedes, ktorý ľudia z homosociálneho prostredia považovali za perlu, napríklad aj režisér Václav Krška 13. Je pravdepodobné, že keď Karásek v spolku Přátelství organizoval pre členov prehliadku spolu s výkladom, zameral sa hlavne na diela s homoerotickým nábojom. Aj Hofman, sám heterosexuál, vytvoril na objednávku niekoľko diel, ktoré neboli verejne prístupné, ale skončili v súkromných zbierkach jeho zadávateľov, a to aj preto, že boli „príliš homoerotické“ 14.  

Keď časopis Hlas získal pre svojich predplatiteľov reprodukciu drevorytu Františka Koblihu Hlas ticha, Jiří Karásek, pre ktorého Kobliha ilustroval jeho básnické zbierky, napísal: „Žádný zasněný čtenář nemůže mu neporozuměti. Jest to symbol. Ten mladý muž, ten efeb, který se obrací s otázkou ke svému osudu, jenž dovede hovořiti mlčícími rty, jenž podle slov Oscara Wilda´miluje láskou, jež nesmí své jméno vysloviti´, toť jako zpodobení homoerotického osudu.“ 15

Karásek už v roku 1932 vnímal veľký spoločenský posun v právach homosexuálnej menšiny v Československu, čomu samozrejme prispela osvetová činnosť, väčšia viditeľnosť aktivít hnutia a určite aj vplyv jeho osobnosti. V právnej oblasti sa však neuskutočnila sľubovaná reforma, ktorá mohla viesť k zrušeniu homosexuálneho paragrafu. Začínajúca druhá svetová vojna spretrhala koncom tridsiatych rokov dobre vybudované siete osvetových homosexuálnych spolkov v Európe. Aj po vojne nový československý trestný zákon z roku 1950 naďalej trestal rovnakopohlavný styk. Karásek sa už zrušenia tohto paragrafu nedožil 16. Zomrel, skoro zabudnutý, na zápal pľúc v Prahe v roku 1951.

 

Príspevok vznikol v rámci projektu s názvom Inkluzívne umenie a kultúra, ktorý SNG iniciovala v roku 2021. Cieľom tohto spoločensky angažovaného projektu je tematizovanie a zviditeľňovanie citlivých tém súčasnosti prostredníctvom výtvarného umenia. V SNG veríme, že výtvarné umenie predstavuje ideálnu platformu pre spoznávanie, dialóg a zbližovanie rozmanitých kultúrnych tradícií a identít v našej krajine.

 

---

 

1 Úryvok z Karáskovej básne Vyhnancům lásky zo zbierky Sexus Necans (1897) o prežívaní lásky homosexuálne cítiacich ľudí. 
2 Lishaugen, Roar: Nejistá sezóna jiné literatury. Osudy časopisu Hlas sexuální menšiny. In: Dějiny a současnost, Nejistá sezóna jiné literatury, č. 12, 2007 [online, cit. 8.10.2021]. Dostupné na: http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2007/12/nejista-sezona-jine-literatury-/ 
3 V roku 1921 sa stal riaditeľom knižnice ministerstva pôšt a riaditeľom Poštového múzea a archívu v Prahe. 
4 Jiří Karásek ze Lvovic: Vzpomínky. Neobvyklý pohled na známé i zapomenuté osobnosti české dekadence. [online, cit. 11.10.2021]. Dostupné na: https://vltava.rozhlas.cz/jiri-karasek-ze-lvovic-vzpominky-neobvykly-pohled-na-zname-i-zapomenute-8403578 
5 Citované podľa: Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti, Brno : Host, 2012, s. 83. 
6 V trestnom zákone z roku 1852, ktorý platil pre územia spadajúce do habsburskej monarchie, čiže aj české krajiny, sú homosexuálne styky zachytené v § 129 b) a § 130. Podľa nich napĺňal homosexuálny styk skutkovú podstatu zločinu „smilstva proti prírode“ a trestom bol ťažký žalár od jedného do päť rokov.
7 Nie je zrejmé, prečo Masaryk, známy svojimi pokrokovými názormi na feminizmus a usilujúci sa poukazovať na mnohé „nešvary“ v českej spoločnosti (vrátane antisemitizmu), zastával už menej liberálny postoj k iným variantom ľudskej sexuality. Pravdepodobne, aspoň sa tak zdá na základe jeho argumentácie v článku, nemal o téme odborné poznatky, ani ju do hĺbky neovládal. Je otázne, či sa jeho postoj časom nemenil a do akej miery by pristúpil na ďalšie, kvalitatívne odlišné  polemiky s predstaviteľmi prvorepublikového hnutia za dekriminalizáciu homosexuality. Pozri: Seidl, tu citované dielo, s. 81-83. 
8 Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti, Brno : Host, 2012, s. 501. 
9 Tamže, s. 86-87. 
10 Matyášove memoáre v držbe autorky článku. 
11 Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti, Brno : Host, 2012, s. 205. 
12 Podľa Jana Seidla (s. 84) o jeho identite vieme asi toľko, že to bol údajne potomok českého grófskeho rodu, mal bohaté kontakty s viedenským umeleckým prostredím, sám bol vášnivým zberateľom výtvarného umenia a pravdepodobne pôsobil v diplomatických službách. Snahy o jeho identifikáciu však doteraz neboli úspešné, dokonca mohlo ísť o Karáskovu mystifikáciu, ako zauvažoval bohemista Roar Lishaugen. Dovolím si však s istou odvahou nadniesť, že skôr reálna láska než mystifikácia dokáže človeka inšpirovať a motivovať k takým výsledkom svojej kreatívnej práce, aké Karásek po sebe zanechal. 
13 Zikmund-Lender, Ladislav: „Nakřivo rostlý výhonek.“ Obrazy homosexuality v umění české dekadence. In: Putna, Martin C. a kol.: Homosexualita v dějinách české kultury, Praha : Academia, 2011, s. 333.  
14 Seidl, Jan (ed.): Teplá Praha. Průvodce po queer historii města 1380 – 2000, Brno : Černé Pole 2014, s. 108.  
15 Cit. podľa: Zikmund-Lender, Ladislav. Mladík sedící na břehu českého vkusu. Homosexualita a populární žánry výtvarného umění. In: Putna, Martin C. a kol.: Homosexualita v dějinách české kultury, Praha : Academia, 2011, s. 384.   
16 K zrušeniu všeobecnej trestnosti homosexuality v Československu došlo v roku 1961.

 

Bibliografia:

Hauser, Jakub: Výtvarníci ruské a ukrajinské meziválečné emigrace a slovanská galerie Jiřího Karáska ze Lvovic. In: Umění/Art, 2015, LXIII, č. 4, s. 307-322. 
Lishaugen, Roar. Nejistá sezóna jiné literatury. Osudy časopisu Hlas sexuální menšiny. In: Dějiny a současnost, Nejistá sezóna jiné literatury, 2007, č. 12. Dostupné na: http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2007/12/nejista-sezona-jine-literatury-/
Seidl, Jan: Od žaláře k oltáři. Emancipace homosexuality v českých zemích od roku 1867 do současnosti, Brno : Host, 2012, 584 s.
Slavíček, Lubomír: „Sobě, umění, přátelům“. Kapitoly z dějín sběratelství v Čechách a na Moravě 1650 - 1939. Brno : Barrister & Principal,  2007, 376 s. 
Zikmund-Lender, Ladislav: Mladík sedící na břehu českého vkusu. Homosexualita a populární žánry výtvarného umění. In: Putna, Martin C. a kol.: Homosexualita v dějinách české kultury, Praha : Academia, 2011, s. 379 – 392.   
Zikmund-Lender, Ladislav. „Nakřivo rostlý výhonek.“ Obrazy homosexuality v umění české dekadence. In: Putna, Martin C. a kol.: Homosexualita v dějinách české kultury, Praha : Academia, 2011, s. 321-337.  
Jiří Karásek ze Lvovic: Vzpomínky. Neobvyklý pohled na známé i zapomenuté osobnosti české dekadence.
Dostupné na: https://vltava.rozhlas.cz/jiri-karasek-ze-lvovic-vzpominky-neobvykly-pohled-na-zname-i-zapomenute-8403578