V závere tridsiatych rokov vrcholilo na starom kontinente napätie a nervozita z ďalšej veľkej vojny, ktorá sa javila ako neodvratná. Rozmach fašizmu v Taliansku, Španielsku a Nemecku si už stihol vyžiadať tisíce obetí a nad Československom sa postupne sťahovali mračná nacistických politických intríg. V dielach slovenských autorov sa čoraz častejšie objavovali sociálne a protivojnové motívy a tiež záujem o špecifiká moderného mestského života, industrializácie a problémov s nimi spojených. Moderne orientovaní výtvarníci sa však v tomto období stretávali s nepochopením a nezáujmom slovenskej verejnosti a často prežívali na pokraji chudoby.
Ján Mudroch bol členom Generácie 1909, ktorá počas tridsiatych rokov prinášala nové impulzy do slovenského moderného umenia a svojou tvorbou reagovala na spoločenský vývoj v medzivojnovej Európe. Mudroch začal štúdium maľby na súkromnej maliarskej škole Gustava Mallého v Bratislave. Od roku 1930 študoval v Prahe na Škole umeleckého priemyslu, na Akadémii výtvarných umení u Jakuba Obrovského a vo Všeobecnej figurálnej maliarskej škole Williho Nowaka. V ranej tvorbe kombinoval inšpirácie z kubizmu, post-impresionizmu a diel majstrov ako Francisco Goya a Rembrandt van Rijn. Do Bratislavy sa vrátil v roku 1938 a pôsobil ako pedagóg na Škole umeleckých remesiel a neskôr na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej.
Pred príchodom do Bratislavy žil Mudroch spolu s manželkou Helenou istý čas v Šuranoch, kde bol svedkom udalostí maďarskej okupácie južného Slovenska, ktoré sprevádzali vraždy, mučenie a masový útek miestneho obyvateľstva. Námety ľudských tragédií, katastrof a vojnového ničenia postupne prenikali do jeho tvorby, niekedy iba v náznakoch a emóciách, neraz však v doslovných a nepríjemných výjavoch smrti. Mudrochov výtvarný prejav využívajúci tmavé pozadie obrazu a hru so svetlom zvýraznil dramatický obsah týchto scén. Zároveň ich ale zahalil rúškom tajomstva, akoby v nich malo čosi ostať nedopovedané.
Maľba Zavraždený básnik, známa aj pod názvom Umlčaný, vznikla tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny v roku 1939 a patrí medzi Mudrochove najexpresívnejšie diela. Predlohou pre obraz bola čiernobiela fotografia zabitého štrajkujúceho robotníka, ktorej autorom bol mexický fotograf Manuel Álvarez Bravo. Fotografia vznikla v roku 1934 po potlačení odborárskej vzbury v meste Tehuantepec, ležiacom na významnej železničnej trati spájajúcej Atlantický a Tichý oceán. Snímka dnes patrí do kánonu reportážnej fotografie 20. storočia, bezprostredne po svojom vzniku však vyvolala pozornosť len v lokálnych médiách. Mudroch fotografiu videl až v roku 1939, keď ju uverejnil parížsky surrealistický časopis Minotaure v článku s názvom Souvenir du Mexique (Suvenír z Mexika) od Andrého Bretona.
Robotnícke štrajky boli typickým príznakom veľkej hospodárskej krízy v Mexiku a na juhu Spojených štátov. Robotníci a prisťahovalci, ktorí boli v predošlom desaťročí masovo prijímaní na prácu do fabrík, na farmy a na veľké stavebné projekty, prichádzali po vypuknutí krízy o svoje miesta a museli neraz prejsť na kočovný spôsob života. Manuel Álvarez Bravo pracoval s motívmi krvi, smrti a náboženstva v kontexte mexickej kultúry a jej paradoxov, vyhýbal sa však exotizmu a stereotypizácii. Jeho fotografie sa väčšinou zameriavajú na každodenný život a unikátnym pohľadom naznačujú skryté významy a presahy do mytológie a folklóru.
Mudroch na svojom obraze pretvoril robotníka z fotografickej predlohy na básnika. Odkazoval totiž aj na inú udalosť – vraždu básnika a dramatika Federica Garcíu Lorcu španielskymi fašistickými milíciami v auguste 1936. Ako motív pre Lorcovo zatknutie a následnú popravu sa spomínajú jeho ľavicové postoje, homosexuálna orientácia, ale aj rivalita medzi krajne pravicovými hnutiami CEDA a Falanga, ktoré sa takmer predháňali v likvidovaní opozície, členov odboja a iných nežiaducich osôb. Lorca bol spolu s troma ďalšími mužmi zastrelený na poľnej ceste neďaleko mesta Granada. Jeho tvorba bola vo Francovom Španielsku zakázaná až do roku 1953. Vražda básnika ako „hlasu národa“ pobúrila množstvo spisovateľov, umelcov a intelektuálov a bola ďalším varovným výkrikom začínajúcej sa občianskej vojny v Španielsku. Mudroch neskôr odkazoval aj na nacistické bombardovanie mesta Guernica, keď v nákresoch k obrazu Tragédia použil Picassove symboly býka a vzpínajúceho sa koňa.
„Žáner“ posmrtného portrétu môže evokovať aj dielo Maratova smrť z roku 1793 od francúzskeho klasicistického maliara Jacqua-Louisa Davida. Jedna z najslávnejších malieb francúzskej revolúcie zobrazuje zavraždeného radikálneho novinára a politika Jeana-Paula Marata. Marat trávil pre kožnú chorobu veľa času vo vani, kde ho kuchynským nožom smrteľne pobodala odporkyňa jakobínov Charlotte Corday. Tá pripisovala Maratovi zodpovednosť za vražedný politický teror, do ktorého sa revolúcia zvrhla počas éry Maximiliana Robespierra.
Jacques-Louis David, ktorý bol sám jakobínom a podieľal sa na politických čistkách, idealizoval mŕtveho politika a zobrazil ho ako martýra (takmer ako kresťanského svätca) zabitého počas „práce pre dobro ľudu“. Dielo sa stalo svetoznámym až v polovici 19. storočia a neskôr zaujalo viacerých maliarov, medzi nimi aj Edvarda Muncha či Pabla Picassa, ktorí vytvorili vlastné verzie námetu. Nie je isté, či sa Mudroch aspoň formálne inšpiroval touto maľbou – jej obsahom zrejme nie, keďže námet bol viac-menej propagandistický. Maratova smrť využíva neutrálne pozadie, farebný akcent krvi a podobnú kompozíciu ako Zavraždený básnik, aj keď vo vertikálnom formáte.
Použitie fotografie ako predlohy pre výtvarné dielo bolo v modernom umení pomerne časté – fotografickými snímkami sa inšpirovali Vincent Van Gogh, Paul Cézanne, Édouard Manet či Pablo Picasso. Mudroch síce zreplikoval kompozíciu fotografie zabitého robotníka, dej a atmosféru však výrazne ovplyvnil svojím expresívnym rukopisom. Zbavil sa dokumentárnych detailov (ornament na opasku robotníka, cíp zástavy v pozadí) a telo mierne priblížil divákovi. Tvár obete sa stala neurčitou, vďaka čomu viac vyniká červená kaluž krvi a bezbranná, akoby s osudom zmierená poloha tela. Dynamické maliarske ťahy špachtľou zvyšujú urgenciu a napätie – zatiaľ čo na fotografii je už takpovediac „po všetkom“, maľba sa zdanlivo vracia na pomyselnú hranicu života a smrti. Obraz pôsobí dojmom skicovitosti a neukončenosti (estetika non-finita), čím sa posúva od dokumentovania konkrétnej udalosti smerom k metafore, existujúcej mimo priestoru a času.
„...prostriedky, ktoré tu Mudroch použil, nemajú ďaleko k novej figuratívnosti, ako ju neskôr nastolil napr. Francis Bacon, využívajúc novinovú fotografiu, jej spôsob výpovede, reportáž...“
Ľudmila Peterajová
Dôležitým prvkom Mudrochovho umeleckého vývoja bolo vnímanie obrazu ako „novej skutočnosti“. Maliar môže na diele zobrazovať skutočné objekty a deje, komponuje ich však podľa vlastnej spomienky alebo predstavy. Dielo tak nie je iba reprodukciou skutočnosti, ale má autonómny význam a vnútorný poriadok. V Mudrochovom prípade boli nosnými prvkami maľby farba a svetlo. Používal nekonvenčné farebné kontrasty temných a žiarivých tónov a rôzne typy rukopisu od nenápadne splývavého až po husté vrstvy farebnej pasty.
Svetlo na Mudrochových obrazoch nemusí vychádzať z reálneho zdroja. Je to skôr imaginárne vnútorné svetlo obrazu, vyžarujúce akoby z jednotlivých objektov a farebných plôch. Mudroch nadviazal na Caravaggiov a najmä Rembrandtov šerosvit, pri ktorom tmavé pozadie zvýrazňuje ideové aj emocionálne pôsobenie obrazu. Čierne pozadie Mudrochových figurálnych scén a zátiší nie je iba neutrálnym priestorom, evokuje neznámo, vnútorný svet a v niektorých dielach aj nevyslovenú hrozbu.
„Zdalo sa mu, že jeho povinnosťou je otvárať dvere do siene, ktorá je plná svetla, vône pompéznych kvetov. Túžil po intenzívnej farebnosti, po rembrandtovských kontrastoch, kde farby priamo horia na čiernom pozadí. Áno, vedel narábať s čiernou. U neho táto farba neznamenala hluchotu, tmu, ale podklad, na ktorom všetko ostatné horelo a spievalo.“
Janko Alexy
V priebehu vojny vytvoril Mudroch ďalšie diela v podobne melancholickom tóne. Do jednoduchých komorných scén, zátiší a portrétov vkladal poetický obsah. Symbolické motívy človeka a zvieraťa v situáciách na hranici života a smrti postupne doplnili diela, v ktorých sú nebezpečenstvo a neistota skôr tušené, než explicitné. Kytice v Mudrochových zátišiach stoja osamotené v tmavom priestore, takmer pohlcované tajomnou tmou.
Pre mnohé ženské podobizne z tohto obdobia bola modelom Mudrochova manželka Helena, niekedy spodobnená takmer ako madona bdejúca nad osudom ťažko skúšaného ľudstva. Akousi kombináciou zátišia a dramatického výjavu je druhá verzia obrazu Zavraždený básnik, tentokrát s kyticou v popredí, so zreteľnou tvárou mŕtveho a bez viditeľnej krvi. Akoby sa obeť násilia presunula zo špinavej skutočnosti do iného, symbolického priestoru.
Svojím pôsobením v Bratislave sa Mudroch stal takpovediac zjednocujúcou osobnosťou medzivojnovej maliarskej generácie. Umelci výtvarnej moderny úzko spolupracovali s nadrealistickými básnikmi a členmi Spolku pre vedeckú syntézu a spolu vydávali zborníky zamerané na ďalší vývoj umenia, vedy a literatúry. V zborníkoch Áno a nie (1938), Sen a skutočnosť (1940), Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942) sa stretávali a vzájomne konfrontovali výtvarné názory viacerých príslušníkov Generácie 1909 (okrem Mudrocha aj Majerník, Matejka, Kostka, Nevan, Želibský, Hoffstädter ai.), ale aj mladších, neskôr nazvaných tiež Generácia druhej svetovej vojny (Hložník, Guderna, Chmel, Semian, Dubay, Zmeták).
Nekonformnosť a ambivalentnosť ich tvorby spolu s nechuťou glorifikovať slovenský národ neboli po vôli fašistickému režimu vládnucej HSĽS a tieto aktivity mohli často prežívať iba vďaka systému „deravej totality“ s nejasne definovaným smerovaním oficiálneho umenia. Propagandistická kritika, napr. v periodiku Náš boj, vyčítala výtvarníkom ich údajnú kozmopolitnosť, zvrátenosť a snahu venovať sa výtvarným problémom, zatiaľ čo „národ prežíva veľké historické chvíle“. Mudroch patril medzi najčastejšie cenzurovaných autorov – z výstav musel vynechávať diela s kontroverzným obsahom, bol vylúčený z Oddelenia kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave apod.
Po roku 1945 sa Mudroch podieľal na založení Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta a tiež Slovenskej národnej galérie a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ktorej bol od roku 1948 prvým rektorom. Vystavoval na Slovensku aj v zahraničí, často spolu so sochárom Jozefom Kostkom.
Počas päťdesiatych rokov sa jeho tvorba aj pod tlakom spoločenských zmien v krajine posunula k realistickejšiemu a menej záhadnému štýlu. Vytvoril niekoľko ikonických diel socialistického realizmu, ako Partizánka na stráži pod Rozsutcom alebo Žena v červenom, kvalitu a urgenciu diel z obdobia vojny už však nedosiahol. Dielo Zavraždený básnik ostáva aj po desaťročiach jedným z jeho majstrovských diel a predstavuje príklad výtvarnej angažovanosti a empatie s ľudským utrpením.
Použité zdroje:
Zita Kostrová - Ján Mudroch, Pallas, 1974
Katarína Bajcurová - Výtvarná moderna Slovenska : Maliarstvo a sochárstvo 1890-1949, Slovart, 1997