Narodil sa v roku 1956 v  Bratislave, v rokoch 1971-1975 študoval u Ľudovíta Absolona a Miloty Havránkovej na oddelení užitej fotografie Školy umeleckého priemyslu (ŠUP). Absolvoval vysokoškolské štúdium (1977-1982) na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v Prahe. Po skončení štúdia bol v rokoch 1982-1983 zamestnaný ako výtvarný redaktor vo vydavateľstve Tatran, následne pracoval pre Slovenské národné divadlo (1984-1986) a redakciu Mladé rozlety (1987). V roku 1996 získal prvú cenu v súťaži Czech Press Photo v rámci kategórie umenie, za divadelnú fotografiu. Od roku 1987 pôsobí v slobodnom povolaní. Anton Sládek fotografoval pre časopis Dorka, vydavateľstvá Opus, Slovenský spisovateľ a viaceré slovenské divadlá. Zároveň sa venuje výtvarnej fotografii a so svojimi dielami sa prezentoval na viacerých výstavách Bratislave, Českej republike, Rakúsku, Rumunsku, Nemecku i Grécku. Žije a tvorí v Bratislave.

---

 

Ako sa máte? Na čom pracujete? Zachytil som na Facebooku, že ste vystavoval vo Viedni...
Ďakujem za opýtanie, mám sa celkom dobre. Momentálne pracujem na sérii foto-grafických listov. Ide o výtvarné čiernobiele fotografie doplnené farbou.
Čo sa týka výstavy vo Viedni, jednalo sa o projekt Zákulisie (fotografie zo zákulisia opery SND), ktorý tam bolo možné vidieť do začiatku apríla.

Anton Sládek - Pocta fotografii V. (1979), Slovenská národná galéria

 

V zbierkach SNG sa nachádza niekoľko Vašich fotografií. Ako sa tam dostali?
Na túto otázku neviem presne odpovedať. Vôbec sa nepamätám. Ani na fotografie, ktoré tam mám.

Ako tieto diela vznikali?
Pravdepodobne sa jedná o fotografie, ktoré som vytvoril na ŠUP-ke a potom v rámci prípravy na talentové skúšky na FAMU. Boli publikované vo vtedajšom časopise Československá fotografie. Vznikali spontánne z pocitu vanúceho ešte zo 60-tych rokov a bratislavskej klímy, v ktorej som sa vtedy pohyboval. Muzikanti, kapely, požičiavanie gramoplatní, vášnivé debaty o umení a chuť niečo robiť. Plus vplyv staršej generácie: Ivan Kostroň, Peter Breza, Dežo Tóth, Milota Havránková, Otis Laubert, Július Koller, Erna Masarovičová, Jozef Jankovič, Dušan Hanák, Collegium musicum, Jozef Barina atď….

Anton Sládek - Hudba I. (1981-82), Slovenská národná galéria

 

Aký je to pocit byť v zbierkach SNG? Predsa len, je to vrcholová inštitúcia svojho typu v SR. Zaväzuje takýto pocit?
Keď mám pravdivo odpovedať, v mojom vedomí sa fakt, že SNG zbiera aj fotografie, veľmi hlboko neukotvil. Keby ste tie fotky neboli nedávno publikovali, tak ani neviem, že tam sú.  V mojej pamäti je veľmi presne uložené, ako si so mnou dlho korešpondoval Antonín Dufek z Moravskej galérie v Brne. Následne prišiel osobne a poctivo si prezrel všetko, čo som vtedy mal a vybral si niekoľko fotografií. Tie fotografie sa potom občas objavili na nejakých tematických výstavách, ktoré ako kurátor zostavoval. Tu som cítil skutočný záujem o moju prácu. Takisto aj pani Kateřina Klaricová z pražského UMPRUM-u. Dokonca si spomínam aj na jednu kurátorku z Londýna, ktorá vo vtedajšej ČSSR navštívila niekoľko fotografov v Prahe aj v Bratislave. Žiaľ, v Bratislave som, napriek nárastu inštitúcií, venujúcich sa fotografii, už nestretol takých ľudí ako boli Vladimír Vorobjov, Klaudio Viceník, či Ľudovít Hlaváč. Mali fotografickú tvorbu skutočne radi, rozumeli jej a vedeli sa na slovenskú fotografiu pozrieť s nadhľadom a porozumením. Ale možno sa mýlim. Aby som sa vrátil k Vašej otázke, áno je to príjemné vedieť, že niektoré moje práce sú uložené vo fotografickej zbierke SNG a teší ma, že sa s nimi ďalej pracuje. 

Anton Sládek - Môj priateľ VI. (1976 – 1982), Slovenská národná galéria

 

Držal som to v ruke. Tie veci sú remeselne veľmi poctivo urobené. Zväčšujete si sám?
Áno, fotografie si zväčšujem sám. Technické prevedenie je pre mňa vždy veľmi dôležitá časť fotografie, aj keď nie prvoradá.

Sú to veci z druhej polovice 70. rokov 20. storočia. Obmedzovala Vás tá doba po tvorivej alebo technickej stránke?
Nie, dobu som vtedy nevnímal. Počúvali sme muziku, fotili sme, zakladali kapely, zaujímali sa o divadielka, chodili do prírody. Fotografický život bol veľmi intenzívny. Každý mesiac výstava v galérii Profil v kine Pohraničník. Fototribúny, kde sa o fotkách debatovalo. Bolo to skvelé. Všetci dávali zo seba to najlepšie. Viedol to vtedy Vladimír Vorobjov, veľký nadšenec a milovník fotografie, Klaudio Viceník a Ľudovít Hlaváč. Každý rok sa konala výstava a súťaž Bratislavská amatérska fotografia a v Košiciach Cassovia foto. Skrátka podnetov bolo mnoho. Vtedy som netušil, že táto vlna doznieva pod tlakom normalizácie.

Anton Sládek - Splynutie IV. (1975), Slovenská národná galéria

 

Čím ste to fotili? Na aké materiály? A zväčšovali ste to ako?
V tých štyroch bratislavských fotoobchodoch mali rovnaký tovar. Vo výkladoch Pentacon Six a neskôr aj Yashicu na 6x6 cm, Prakticu z NDR v rôznych prevedeniach, sovietské Saljut, Zorkij, také malé foťáky na mikrofilm a ešte stereofoťáky Meopta. Tie meopťácke prístroje boli podľa mňa veľmi kvalitné. Zväčšováky Magnifax, fotopapiere Foma a Forte a filmy Foma, občas Ilford. Zväčšoval som na Forte a v hnedom tónovači som menil čiernobiele obrazy na pekné hnedobiele. Na šupke mi otec kúpil z druhej ruky kinofilm Asahi Pentax Spotmatic, s ktorým som vyrábal všetky tie fotografie. Niekde ho ešte mám.

Aké sú inšpirácie pre Vašu tvorbu?
Fotografické cykly, ktoré som zozačiatku robil, boli čiste spontánne reakcie na niečo, čo ma zaujalo. Vytvoril som nejakú rekvizitu, s ktorou fotografovaný model vymýšľal figúry a ja som fotografoval. Do cyklu som skladal už hotové fotografie. Bola to zábava. Neskôr, pri fotografovaní mesta, som myslel na ľudí a ich prostredie, v ktorom žijú. Tomuto sa venujem dodnes. Popri tom ma zaujali obrazy vytvorené tieňmi na rôznych stenách a podlahách. V súčasnosti som to rozvinul a inšpiroval som sa Platónovým podobenstvom o jaskyni.

Anton Sládek - Pocta fotografii VI. (1979), Slovenská národná galéria

 

Pamätám sa na Vaše ručne kolorované zátišia. Poctivá klasická fotografia, poctivé ručné kolorovanie. Robíte to stále aj v tejto "digiálnej dobe"?
Kolekciu kolorovaných ateliérových zátiší som robil v rokoch 2003 - 2007. Myslel som si, že by niekto mohol mať o takéto fotografie záujem. Fotografujem stále na klasický čiernobiely film 6x6 cm, po vyvolaní negatívy skenujem a na obrazovke sa rozhodnem, ktorý obrázok použijem. Výstupy sú zatiaľ dva - klasická čiernobiela zväčšenina alebo kvalitná digitálna tlač.

A digitál? Je to zlo alebo len skratka?
Nie som purista, ktorý za žiadnu cenu nepripúšťa k sebe pokrok. Digitálnu fotografiu rešpektujem v určitých fotografických žánroch. Je vynikajúci pomocník, ale tak ako maliarstvo nezomrelo pri objave fotografie a ľudia neprestali chodiť do divadla, keď sa objavili televízory, som presvedčený, že klasická analógová fotografia si nájde svoje miesto a bude žiť svojím životom. Keby som cítil, že digitál nevyhnutne potrebujem pre to, čo robím, tak by som s ním určite pracoval.

Anton Sládek - Cesta I. (1988), Slovenská národná galéria

 

Pôsobíte ako pedagóg. Aký to vo Vás zanecháva pocit? Mladí ľudia, dnešok a fotografia?
Vždy som si myslel, že pred dôchodkom by som mohol odovzdať skúsenosti mladším. Pracoval som ako majster odborného výcviku na Strednej odbornej škole, ale už dva roky som zase v slobodnom povolaní. Škola veľmi zaostáva za realitou a nenašiel som tam pre seba zmysluplné naplnenie.

Vaše fotografie na mňa pôsobia veľmi kultivovane a pokojne. Je to Vaše vnútorné nadstavenie alebo opozitná obranná reakcia?

Teší ma, že na Vás moje fotky takto pôsobia. Odráža sa v nich zrejme moja túžba po pokoji a harmónii. Táto doba totiž prináša veľa stresujúcich situácií aj tam, kde by vôbec nemuseli byť.

Anton Sládek - Hudba III. (1981–1982), Slovenská národná galéria

 

V roku 2015 ste vydali dve knižky: Medzičas a Zákulisie. Medzičas mi zapadá do toho, čo od Vás poznám, ale Zákulisie ma ako téma u Vás prekvapilo. Ako sa to prihodilo?

Neviem, či viete, ale po vysokej škole som pracoval ako divadelný fotograf v SND. Divadlu som sa venoval celú svoju prax. Cez Trnavské divadlo, Novú scénu, SND, Nitrianske divadlo a iné, kde ma zavolali.
Dokonca som Jozefovi Bednárikovi k jeho úspešným muzikálom na Novej scéne robil prvý farebný divadelný bulletin na Slovensku. Jeden čas som intenzívnejšie fotografoval v opere SND, a tak vznikla myšlienka fotografovať aj zákulisie opery. Tri sezóny som každý večer zachytával život za kulisami opery SND. Vznikla z toho knižka Zákulisie a rovnomenná výstava, uvedená na prelome rokov 2015 a 2016 v novej budove SND a v marci tohto roku v galérii “Auf der Pawlatsche” vo Viedni.

A čo ďalej? Akú tému máte rozrobenú?

Teraz  som zaujatý takým príjemným projektom. Dalo by sa povedať, že robím fotogramy, ale nie je to celkom tak. Fotografujem tiene vecí, napr. hudobných nástrojov a naskenované obrázky posielam kolegovi výtvarníkovi do Prahy. On fotografie dotvorí farebným vstupom. Vznikajú celkom vtipné obrazy. Z tejto práce mám radosť.

 

Vďaka za rozhovor.

---

Všetky fotografie Antona Sládka na Webe umenia