Rita Koszorús

Rita Koszorús (1989) hľadá pre svoje idey výstižné techniky a médiá. Hoci sa primárne venuje maľbe, nebráni sa ani presahom do akčného umenia či videa. Odrazovým mostíkom pre jej štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na maďarskej Univerzite výtvarných umení v Budapešti bola Škola umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave. Postupne našla voľnosť v abstraktnom výtvarnom prejave.

Ako vizuálna umelkyňa komunikujem s divákom primárne na vizuálnej rovine.
Ako maliarka rozprávam rečou štruktúr a kompozície.
Ako človek chcem mať názor.
Ako diváčka očakávam katarziu.
Ako tvorkyňa chcem zastaviť čas.

Zdanlivo jednoduché veci ako farebné cítenie či zmysel pre kompozíciu patria medzi zásadné kritériá pútavého umenia. Ako maliarka i ako diváčka považujem vizuálne umenie za mimoriadne dôležitý komunikačný nástroj, ktorý nesie v sebe okrem iného aj edukačné posolstvo. Katarzia môže v divákoch vyvolať okrem zážitku i tiché formovanie osobnosti a vkusu. Vnímať umenie tak nestačí len okom. Dobré umenie ide až pod kožu, vyráža dych a dokáže nás zmeniť.

Tu prichádzam ku kľúču môjho osobného výberu diel z Webu umenia. Primárne som sa chcela zamerať na obdobie modernizmu, ktoré posledné roky značne reflektujem vo svojej tvorbe. Moderna je už považovaná za uzavretú kapitolu. Modernistické názory sú pokladané za zastaralé, umenie elitárske, ale najmä prekonané. Avšak nemôže zostať nepovšimnuté, akú odvahu si vyžiadala snaha o to „nové”, čo prinieslo toto relatívne krátke obdobie poznačené aj vojnami.

Dovolila by som si nazvať revoltu avantgárd smelým postojom k spoločenskému dianiu. Bezpochyby to odštartovalo čosi výnimočné, čo je zaručene prítomné aj v súčasnom umení. Pre mňa to znamená ísť s kožou na trh, vysloviť názor, vizualizovať svoje odhodlanie. Túto energiu nesie kapsula modernizmu.

Ester Šimerová-Martinčeková - Plachetnice, 1936, Slovenská národná galéria

Ester Šimerová-Martinčeková je prvou dámou slovenského výtvarného umenia. Jej životný príbeh je plný odvahy, ktorú môžeme prečítať aj v jej dielach. Pre mňa je fascinujúca jej silná osobnosť aj z pohľadu ženy. Štúdium v Paríži výrazne formovalo jej tvorbu. Šťavnatosť a aktuálnosť doby dokázala priniesť aj do našej kultúry. Šimerovej komponovanie tvarov v ploche a v priestore je obdivuhodné v obrazoch aj v kolážach.

Z obrazu Plachetnice (1936) sála surrealistická atmosféra prešpikovaná kubistickým abstrahovaním motívu. Obraz je v perfektnej tvarovej a kompozičnej rovnováhe. Vlny sa menia na hory, línia sa mení na plochu, dobrá nálada sa mení na nostalgiu.

Tibor Honty - Letný podvečer, 1952, Slovenská národná galéria

Druhým dielom mojej selekcie je Letný podvečer (1952) Tibora Hontyho. Výber podmienilo aj jeho štúdium na Škole umeleckých remesiel, ktoré ešte stále rezonuje v diskurze s výročím nemeckého Bauhausu a bratislavskej ŠUR. Vznik ŠUR je akýmsi šperkom v slovenskom umení, ktoré malo dopad na formovanie moderného vnímania života vkusu a malo ambíciu byť svojou kvalitou svetovým. Návštevníci sa o tom mohli presvedčiť na výstave „Nebáť sa moderny” minulý rok na Bratislavskom hrade.

Tibor Honty ma zaujal absurditou a sci-fi nádychom tejto fotografie. Zapojenie svetla ako spoluautora diela mi nie je úplne neznáme. Aj samotné vnímame farby je podmienené svetlom. Pri tejto fotografii rezonuje „nadprirodzená” svetelná hra. Zachytáva perfektnú letnú atmosféru. U Hontyho je zaujímavé sledovať aj vzťah k materiálom, štruktúram a povrchom, ktoré môžu pochádzať zo znalosti štúdia keramiky na ŠUR.

Mikuláš Galanda - Tieň, 1930, Slovenská národná galéria

Pokračovaním po vlne ŠUR-ky upriamujem pozornosť na slovenského klasika v netypickom ošatení. Galandova kresba z rokov, keď pôsobil na Škole umeleckých remesiel, ma zaujala svojou ľahkosťou. V istom bode mi pripomína českého modernistu Josefa Šímu. Kresba je z roku 1930, no čelí nadčasovosti, ktorá spočíva v štylizovaní znaku. Zjednodušený kubistický ženský akt v prepojení s minimalistickým pozadím v podobe geometrických línií spolu tvoria pocit priestorovosti. Preto obraz, na prvý pohľad až „príliš” vzdušný, diváka ani nachvíľu nenudí.

„Hodnota obrazu vyrastá z osobného umeleckého presvedčenia, pretaveného v ohni styku jeho citov so skutočnosťou.” (Súkromné listy Fullu a Galandu, 1930)

Michal Kern - Gravitácia II., 1976, Slovenská národná galéria

Zdanlivo prudký skok v čase, nie však v nadhodenom posolstve, prináša dielo Gravitácia II. Michala Kerna. Ekológia je v súčasnosti hádam najviac aktuálna problematika našich dní a životov. Ako ju spracovať v umení? Stačí upriamiť divákovu pozornosť na tému v rámci aktivistických výstav? Stačí, keď rezonuje koncepcia, alebo znamená to aj postoj k tvorbe?

Domnievam sa, že v sedemdesiatych rokoch ísť „z mesta von” bolo jedným smelým a prínosným krokom, z čoho by sme si mali brať príklad aj dnes. Kern tvoril v symbióze s prírodou. Príroda bola nástrojom fixácie jeho ducha. Kreativita a nápaditosť u Michala Kerna neabsentujú, a práve vynaliezavosť je sila, ktorá je prítomná aj pri tejto akcii. Vizuál ide ruka v ruke s nápadom, čo je skvelé, vtipné a pre mňa znova inšpiratívne aj so svojou absurdnosťou.

Klára Bočkayová - Anjelské obrazy I., 1989, Nitrianska galéria

Aby som posilnila genderovú rovnováhu, a samozrejme v prvom rade kvalitu výberu, uzatváram ho obrazom Kláry Bočkayovej. Učila ma na bratislavskej ŠUP-ke. Jedna silná spomienka z jej vyučovania vo mne vždy vzbudí úsmev na tvári – keď sme si mali osvojiť novú techniku fúkania farby fixírkou. Kto to už niekedy skúšal, vie, že kumšt spočíva v správnej hustote namiešanej farby. My sme použili riedku farbu. Papier sa zvlnil, motív sa rozpil, a voda sa držala ako mláka na povrchu podkladu. Pripadalo mi to vtedy ako taký nefunkčný akvarel, čo Klára Bočkayová aj potvrdila poznámkou, prečo sme z celej triedy vyrobili bazén. Nuž, kto by povedal, že o 15 rokov neskôr sa mojím hlavným výrazovým prostriedkom stane „fúkaná stopa”.

Bočkayovej dielo, ktoré som vybrala, nesie v sebe ženskosť, krehkosť v protipóle s racionálnym budovaním obrazu, čo ma jednoznačne zaujalo. Nepoznám nikoho, kto by s technikou frotáže narábal tak bravúrne. Ona dokázala udržať rovnováhu formálnej a koncepčnej metamorfózy. A tá farebnosť je ako dokonalá symfónia.

Diela Rity Koszorús nájdete aj na autorkinej webstránke. Viac sa o jej prístupe k umeniu a tvorbe dočítate v rozhovore z roku 2017.

Autorom titulnej fotografie je Marcus Oliver Obert.