Objavuj cesty umením

V ktorom momente si uvedomíme, že sa pozeráme na postavu?

Milan Paštéka, člen galandovcov, výrazne prispel k formovaniu sebavedomého výtvarného prejavu na Slovensku – a to aj napriek tlaku komunistickej diktatúry. V 50. a 60. rokoch 20. storočia bol za svoju tvorbu opakovane kritizovaný, no napriek nepriaznivým podmienkam vystavoval doma aj v zahraničí.

Vo svojej tvorbe skúmal podstatu človeka, ktorú sa snažil vyjadriť maliarskymi prostriedkami. Jeho postavy sú typicky bez jasných čŕt tváre, s deformovaným a fragmentovaným telom, uzavreté v chladnom, neosobnom priestore bez východísk.

Dielo Sediaca zobrazuje osamelú postavu pevne ukotvenú v uzavretom priestore. Telo nie je vykreslené realisticky, ale je rozložené na tvary a fragmenty, čo môže naznačovať vnútorný rozpad človeka. Samotný názov a kompozícia poukazujú na nečinnosť a čakanie: postava je fyzicky prítomná, no emocionálne odrezaná od okolitého sveta. Paštéka tu majstrovsky zobrazuje nemožnosť dialógu – postava nemá ústa, ktorými by mohla hovoriť, ani oči, ktorými by nadviazala kontakt.